V roku 2010 sa vo Veľkej Británii uskutočnil prieskum medzi študentkami na vysokoškolskom stupni štúdia. Tri z piatich študentiek v prieskume uviedli, že počas svojho štúdia zažili nevítané komentáre, dotyky či sa pred nimi niekto neželane odhaľoval. Napriek tomu, že sa sexuálne obťažovanie na vysokých školách javí podľa prieskumov ako pomerne rozšírený jav, v súčasnosti je prístupných len veľmi málo prieskumov, ktoré by sa na situáciu na školách pýtali v reálnom čase.

V roku 2008 sa takýto prieskum sexuálneho obťažovania uskutočnil na Karlovej Univerzite v Českej republike. Skúsenosť so zosmiešňujúcimi a urážlivými poznámkami o mužoch a ženách mala každá druhá študentka a každý druhý študent. „Okukovanie“ zažilo takmer 30 % študentiek a sexuálne ladené príbehy a sugestívne vtipy zažilo 23 % z nich. Štatisticky najčastejšie boli hlavní aktéri takéhoto konania muži voči ženám.  Nepriaznivé študijné prostredie, ktoré sa vyznačuje sexizmom a neprofesionálnym správaním, sa zdá byť univerzálnou normou. Tá však často zostáva nepomenovaná a jej indikátory a symptómy sa objavujú len v anonymných dotazníkoch.

Paradoxom preto naďalej zostáva nízky počet nahlásených prípadov, ktoré sa dostanú pred vedenie školy. Podľa právničky Catharine A. MacKinnon to, akým spôsobom ľudia, ktorí zažívajú sexuálne obťažovanie, riešia svoju situáciu, ovplyvňuje práve to, aké postoje má voči obťažovaniu, násiliu a rodovým rolám ich okolie. Hovoríme teda o stigme, či hanbe, ktorú môže tento človek prežívať a preto o svojej skúsenosti radšej mlčí.

Nahlasovanie obťažovania a mýty o násilí

Sociálna stigma, a s ňou spojený nízky stupeň nahlasovania prípadov sexuálneho obťažovania, je často naviazaná na stereotypy o ženskej sexualite a na sexistické predstavy o obetiach násilia. V roku 2016 celoeurópsky prieskum Eurobarometer poukázal na nedôveru, ktorá panuje voči ženám so skúsenosťou s násilím. Na otázku, do akej miery súhlasia s výrokom „Ženy často zveličujú skúsenosti s násilím a znásilnením“ kladne odpovedalo až 26 % Slovákov a Sloveniek. S výrokom „Násilie na ženách je často vyprovokované obeťou“ súhlasilo až 34 % respondentov a respondentiek zo Slovenska. V klíme popierania práv ľudí, ktorí zažili alebo zažívajú násilie, je prístup k spravodlivosti komplikovaný neustálym odrádzaním, bagatelizovaním či zosmiešňovaním násilnej skúsenosti.

Prieskumy zároveň poukazujú na rozšírené predstavy a mýty o ženách ako obetiach násilia, ktoré nie sú totožné so skutočným výskytom násilia a obťažovania. Mnoho študentiek a študentov si predstavuje obeť násilia ako nevzdelanú ženu z nižšej sociálnej vrstvy, čo môže následne ovplyvniť ich správanie a prežívanie situácie, ak sa stanú obeťou násilia alebo obťažovania ony samy/oni sami.  Výskum amerických pedagogičiek Sharon Lamb a kolektívu tiež poukázal na zaujímavý fenomén – mladé ženy majú tendenciu vnímať násilie a sexuálne obťažovanie ako niečo, čo sa im nemôže stať, pretože sú vzdelané, rozvážne a opatrné. Teda veria, že násilie sa deje hlavne ženám, ktoré si „nedávajú dostatočný pozor“. Takéto mýty o sexuálnom násilí však môžu spôsobiť u ženy, ktorá zažila násilie, prenesenie všetkej zodpovednosti za čin na seba a tak aj následné seba-obviňovanie, či popieranie vlastnej skúsenosti.

Podľa výskumu v oblasti sexuálneho obťažovania a násilia tiež existujú zásadné faktory, ktoré negatívne ovplyvňujú, či žena nahlási svoju skúsenosť a bude sa domáhať spravodlivosti:

  • ak predtým požila alkohol alebo drogy,
  • ak sa incident udial u nej doma,
  • ak bol páchateľ jej známy/blízky človek.

Napriek stereotypom a mýtom o sexuálnom násilí, ktoré sa v spoločnosti udržujú, predstavuje sexuálne násilie a obťažovanie závažný zásah do integrity človeka a právo na spravodlivosť má obeť násilia bez ohľadu na to, kde sa incident udial, kto je páchateľom a čo predtým obeť násilia/obťažovania požila.

Keď školy chcú, ale nevedia ako

Z celoeurópskych prieskumov, ktoré sa pýtajú na nahlasovanie skúseností so sexuálnym obťažovaním, neustále vychádzajú tie isté výsledky – obete sexuálneho obťažovania a násilia nenahlasujú svoje skúsenosti, pretože ich nepovažujú za „dostatočne závažné“ alebo majú pocit, že neexistuje spôsob, ako by mohli situáciu riešiť. Aj tieto dve možnosti musia zohľadňovať akékoľvek opatrenia, ktoré by sa organizácia rozhodla prijať s cieľom zmeniť svoju vnútornú politiku voči sexuálnemu obťažovaniu. Okrem toho môže byť sexuálne obťažovanie takou „prirodzenou“ súčasťou života organizácie, až je problematické poukazovať na to, ako táto kultúra závažne porušuje ľudské práva, negatívne ovplyvňuje kvalitu života ľudí, zatiaľ čo oni/ony majú nárok na nápravu situácie.

Akýkoľvek rámec internej politiky univerzity či fakulty voči sexuálnemu obťažovaniu musí zohľadniť, že samotné nastavenie nástrojov prístupu k spravodlivosti neznamená ešte úspech. Tento interný rámec by mal existovať na troch úrovniach:

  • primárna prevencia – prístupy spojené so vzdelávaním a scitlivovaním,
  • adresovanie vzniknutej situácie – akútne riešenie situácie po tom, čo sa sexuálne násilie alebo obťažovanie udialo – zabezpečenie ochrany a bezpečia pre osobu, ktorá násilie alebo obťažovanie zažila (krátkodobé následky),
  • adresovanie násilia/porušenia práv – dlhodobé riešenie sexuálneho obťažovania/násilia, ktoré sa vzťahuje na dlhodobé následky pre jedinca a komunitu.

Prvým stupňom opatrení by preto malo byť scitlivenie študentstva, ako aj akademickej a administratívnej časti univerzity. Pod pojmom scitlivenia sa myslí vzdelávanie o škodlivosti mýtov o sexuálnom násilí, informovanie o existujúcich zákonoch a nástrojoch prístupu k spravodlivosti, či všeobecné vzdelávanie o škodlivosti sexuálneho násilia a obťažovania. Odstránenie kultúry seba-obviňovania a hanby zo skúsenosti s násilím má za následok väčší záujem o nahlasovanie prípadov sexuálneho obťažovania. Ku študentovi/študentke tak musí byť vyslaný jasný signál – tvoja skúsenosť je validná, máš nárok na spravodlivosť a bude ti poskytnutá ochrana.

Dôležitou súčasťou vzdelávania o sexuálnom násilí a obťažovaní je tzv. „tréning pre okoloidúceho“ (bystander training), teda osoby, ktoré vedia o tom, že je násilie páchané v ich okolí, no netušia akým spôsobom situáciu riešiť. V rámci svojho vzdelávacieho programu by univerzita mala komunikovať všetkým prítomným, že v jej medziach funguje princíp „nulovej tolerancie“ – s týmto princípom by mal byť v rôznych formách oboznámený každý, kto na univerzite pôsobí, resp. začína pôsobiť (napr. v podobe informačných letákov, vzdelávaní pred začatím semestra, tréningu nových zamestnancov/zamestnankýň a pod.)

Adresovanie vzniknutej situácie má za cieľ primárne vytvoriť také podmienky pre osobu, ktorá zažila násilie alebo obťažovanie, ktoré ju nebudú ďalej stigmatizovať alebo ohrozovať. Primárne to znamená napríklad zabezpečenie ochrany anonymity po nahlásení násilia alebo obťažovania, či premiestnenie osoby mimo komunitu páchateľa/páchateľky. Keďže sa obeť násilia môže po nahlásení stretnúť s ďalšou viktimizáciou, teda napr. šikanou, je dôležité, aby bol v rámci univerzity/fakulty každý informovaný o tom, že takéto konanie je neoprávneným postihom a nebude tolerované. Po tom čo študent/študentka alebo zamestnanec/zamestnankyňa fakulty nahlási sexuálne obťažovanie na vedenie fakulty, musí byť informovaný/á o svojich právach a možnostiach riešenia situácie.

Samotné riešenie situácie s páchateľom/páchateľkou násilia na fakulte musí mať jasne stanovené inštitúcie, postupy a kompetencie. Jasné vymedzenie mandátu môže byť deklarované v etickom kódexe fakulty alebo v samostatnej vyhláške. Ak je proces riešenia situácie aj súčasťou primárnej prevencie a vzdelávania, sú členovia a členky akademickej obce fakulty vopred oboznámení a oboznámené, akým spôsobom bude ich prípadný podnet riešený – to uľahčuje ich prístup ku spravodlivosti a istota ich motivuje k tomu, aby prípady nahlasovali.

Nemožno však zabúdať na to, že súčasťou univerzitného života sú aj iné priestory a komunity, ktorých je študent/študentka súčasťou. Okrem univerzitných pracovísk by sa tieto princípy mali aplikovať aj na spolužitie na internátoch či v priestoroch určených na šport. Súčasťou rámca, ktorý si univerzita či fakulta nastaví, však musí byť neustála kooperácia rôznych skupín prítomných na pôde univerzity. Vytvárať vzdelávacie programy či zakladať nástroje na ochranu pred sexuálnym obťažovaním nemá zmysel, ak do procesu nie je privolaná aj samotná študentská obec v podobe študentských senátov či združení.

Chcete vedieť viac?

V tomto projektovom období organizuje Inštitút pre výskum práce a rodinyvzdelávacie a výskumné aktivity zamerané na odstránenie sexuálneho obťažovania ako formy rodovej diskriminácie na pracovisku, vo vzdelávacích inštitúciách a vo verejnom priestore. Inštitút pre výskum práce a rodiny tiež pripravuje celoslovenský reprezentatívny prieskum sexuálneho obťažovania a prieskum so skúsenosťou so sexuálnym obťažovaním medzi študentmi a študentkami slovenských vysokých škôl a univerzít, ktoré majú dopomôcť k získaniu údajov o skúsenosti širokej verejnosti s obťažovaním na Slovensku.

Sledujte našu stránku, kde vás budeme priebežne informovať o výsledkoch našej činnosti, pripravovaných podujatiach, kampaniach a školeniach. 

 Autorka textu: Mgr. Veronika Valkovičová, MA

Autor fotografie: Martin Miček

 

Veronika Valkovičová čerpala z nasledujúcich zdrojov:

European Commission (2016) Special Eurobarometer 449: Gender-based violence. Dostupné z: https://data.europa.eu/euodp/data/dataset/S2115_85_3_449_ENG

It Stops Now (2018). A review of data on the prevalence of Sexual Violence and Harassment of Women Students in Higher Education in the European Union. Dostupné z: http://www.itstopsnow.org/en/research

Lamb, S., a kol. (2016) Girls of Colour, Sexuality, and Sexual Education. London: Palgrave Macmillan.

MacKinnon, C. A. (1979). Sexual Harassment of Working Women. New York: Yale University Press.

Union of Students in Ireland (2013) Say Something – A Study of Students Experiences of Harassment, Stalking, Violence & Sexual Assault. Dostupné z: http://usi.ie/wp-content/uploads/2013/09/say-something-Final-Online-Report.pdf