Tlačová správa: Podpis memoranda o spolupráci NIP a IVPR

Košice, 4.2.2020.  Pozdvihnúť výskum v oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci na kvalitatívne novú úroveň a aplikovať výsledky výskumných úloh v praxi má pomôcť memorandum o spolupráci, ktoré dnes v Košiciach podpísali riaditeľka Inštitútu pre výskum práce a rodiny (IVPR) PhDr. Silvia Porubänová  a generálny riaditeľ Národného inšpektorátu práce (NIP) Ing. Karol Habina.

Signatári memoranda sa v dokumente zaväzujú, že  budú spolupracovať okrem iného pri tvorbe dokumentov v oblasti riadenia  výkonu inšpekcie práce, bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, pracovných podmienok, pracovnoprávnych vzťahov, eliminácie rodovej diskriminácie, resp. diskriminácie na základe pohlavia na pracovisku ale aj prevencie v rámci aktuálnej kampane „Pracuj legálne – Pracuj bezpečne“, ktorú Národný inšpektorát práce odštartoval začiatkom roku 2020. 

„Od podpisu memoranda si sľubujeme predovšetkým zlepšenie komunikácie a výmeny informácií týkajúcich sa noviniek z výskumu v oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, pri navrhovaní tém výskumných projektov a možnosti ich riešení,“ uviedol k tomu generálny riaditeľ Národného inšpektorátu práce Ing. Karol Habina. Výskumní pracovníci IVPR sa už aj v súčasnosti aktívne zúčastňujú na podujatiach organizovaných alebo spoluorganizovaných Národným inšpektorátom práce, ako sú rôzne konferencie, semináre a rokovania expertných skupín zaoberajúcich sa koordináciou a tvorbou koncepčnej a metodickej činnosti. „Aktívna je najmä účasť IVPR na aktivitách Národného kontaktného miesta Európskej agentúry pre bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci pri Národnom inšpektoráte práce a na práci Koordinačného výboru BOZP,“ poznamenala ďalej riaditeľka Inštitútu pre výskum práce a rodiny PhDr. Silvia Porubänová.

Podpis memoranda bude okrem iného znamenať, že výsledky výskumov inštitútu v oblasti BOZP a sociologických výskumov v oblasti pracovnoprávnych vzťahov, a osobitne v oblasti diskriminácie a rodovej rovnosti, poslúžia na zvýšenie kvality výkonov inšpekcie práce, a na druhej strane, zistenia o stave dodržiavania legislatívy v daných oblastiach inšpektorátmi práce budú na osoh Inštitútu pre priblíženie riešení výskumných úloh potrebám praxe.

Organizácie v pôsobnosti Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR chcú na základe memoranda taktiež spolupracovať pri vytváraní metodologických rámcov, podpore zvyšovania právneho vedomia a uplatňovania pracovného práva, ako aj antidiskriminačného zákona v praxi. Spolupráca sa však bude dotýkať  aj prípravy a realizácie vzdelávacích programov pre inšpektorov práce. 

Jednou z nosných tém budúcej spolupráce medzi IVPR a NIP bude problematika rodovej diskriminácie, pretože inšpekcia práce sa stretáva s podnetmi týkajúcimi sa nerovnakého odmeňovania za rovnakú prácu alebo za prácu rovnakej hodnoty. Napríklad v roku 2019 bolo inšpektorátmi práce zistených celkovo 25 porušení ustanovení § 119a Zákonníka práce, ktorý sa zameriava na  diskriminačne dohodnuté mzdové podmienky podľa pohlavia. Pre porovnanie, v roku 2018 to bolo 39 prípadov. Vyplýva to z Informatívnej správy o diskriminácii a rodovej rovnosti v pracovnoprávnych vzťahoch, ktorú Národný inšpektorát práce pripravuje každý rok. Preukázanie skutkovej podstaty iných oblastí diskriminácie alebo sexuálneho obťažovania na pracovisku je náročnejšie. 

„Aj preto  plánujeme v spolupráci s Národným inšpektorátom práce pripraviť metodický materiál pre inšpektoráty práce, ktorý sa zameria  na odhaľovanie a prevenciu rodovej diskriminácie a sexuálneho obťažovania na pracovisku a  ktorý by im mohol pomôcť tieto problémy účinnejšie odhaľovať a postihovať,“ vysvetľuje riaditeľka IVPR Silvia Porubänová. 

Inštitút pre výskum práce a rodiny zároveň v novembri  2019 spustil  poradenský a informačný portál, ktorý poskytuje poradenstvo v situáciách diskriminácie a nezákonných postupov na základe pohlavia/rodu na pracovisku. Dostupný pre občanov a občianky je na stránke www.totojerovnost.sk, v časti pomoc, kde cez online formulár môžu ľudia anonymne popísať svoju situáciu a potreby https://www.totojerovnost.eu/index.php/pomoc-a-poradenstvo/#kontaktnyformular.


Tlačová správa: Ženy na Slovensku sú platené ženským eurom

Bratislava, 28. októbra 2019 – Na Slovensku bol podľa agentúry Trexima rodový mzdový rozdiel v roku 2018 opäť v neprospech žien cca 18 % (ide o rozdiel v priemernej hodinovej mzde v neupravenej forme). Na tejto úrovni rozdiel stagnuje ostatných 5 rokov. Inými slovami, zatiaľ čo muž zarobí na Slovensku na trhu práce jedno euro, pre ženu je to len 82 centov. Ak to premeníme na odpracované dni, tak v roku 2019 od 28. októbra ženy pracujú až do konca roka zadarmo. Aj preto si tento deň pripomíname ako deň rovnosti v odmeňovaní. Ministerstvo práce sociálnych vecí a rodiny SR a Inštitút pre výskum práce a rodiny pri tejto príležitosti zorganizovali verejnú diskusiu s odborníčkami „Platia aj Vás ženským eurom?“, aby  upozornili na nerovnaké odmeňovanie žien v spoločnosti  a ponúkli riešenia, ako možno túto situáciu zmeniť.

Podľa Súhrnnej správy o stave rodovej rovnosti v SR sa najvýraznejšie rozdiely v mzdách prejavujú u vysokoškolsky vzdelaných ľudí v riadiacich pozíciách, a to najmä v podnikateľskom sektore. Pritom vysokoškolské vzdelanie ukončuje viac žien ako mužov, až 62 % zo všetkých absolventiek a absolventov vysokých škôl za rok 2018 boli ženy. Ženy tiež vo výrazne väčšej miere zarábajú minimálnu mzdu v porovnaní s mužmi. Na nižšie odmeňovanie žien na trhu práce  majú vplyv viaceré  faktory, ktoré súvisia skôr so stereotypmi a predsudkami, ktoré sa s prácou žien spájajú. Výsledkom takýchto stereotypov  a predsudkov sú  potom rozdiely v pomere ženskej a mužskej pracovnej sily v odvetviach a povolaniach. 

To znamená, že zamestnanosť žien je koncentrovaná do určitých odvetví a profesií, pričom tieto odvetvia sú nižšie odmeňované ako napr. učiteľské profesie, pomáhajúce profesie v sociálnej práci, v zdravotníctve, nižšie administratívne pomocné práce. Práve kvôli rodovej socializácii sú to najmä ženy, ktoré majú na pleciach starostlivosť o deti a rodinu a sú zvyčajne vychovávané tak, aby neboli príliš priebojné a sebavedomé. Napríklad o varenie a chod domácnosti sa aspoň hodinu denne stará 60 % žien a len 16 % mužov, pri partnerských pároch s deťmi je to až 87 % žien a len 18 % mužov. 

Podľa štúdie Inštitútu finančnej politiky Ministerstva financií SR je výhodné znížiť či odstrániť rodový mzdový rozdiel pre fungovanie ekonomiky. Lepšie zužitkovanie a ohodnotenie pracovnej sily žien by zvýšilo ponuku pracovných síl v období, keď ich začína byť nedostatok a prispelo by k celkovému potenciálu ekonomiky.

Aj ženy na rovnakej pracovnej pozícii zarábajú na Slovensku podľa Treximy o 8,62 % menej ako muži napriek tomu, že majú rovnakú kvalifikáciu a náplň práce. Vtedy sa už dá hovoriť o priamej či nepriamej diskriminácii. Proti takejto diskriminácii sa dá brániť na základe antidiskriminačného zákona a zákonníka práce. Tieto nástroje sú však málo využívané. Preto sú potrebné koordinované riešenia na znižovanie a odstraňovanie rodového mzdového rozdielu zo strany zamestnávateľov, štátu a antidiskriminačných inštitúcií. 

Pre nedostatok informácií v tejto oblasti sa Inštitút pre výskum práce a rodiny rozhodol spustiť poradenský portál  pre ľudí, ktorí zažívajú diskrimináciu na základe pohlavia/rodu (napríklad v odmeňovaní), kde im odborníci a odborníčky poradia, ako svoju situáciu riešiť. Na portáli môžu získať radu aj inštitúcie, aké pozitívne opatrenia môžu zaviesť na zníženie rodového mzdového rozdielu. Poradenský portál sa nachádza na stránke: www.totojerovnost.sk v časti Pomoc. 

  • Inštitút pre výskum práce a rodiny (IVPR) Prioritnou náplňou činnosti IVPR je výskumná činnosť. Ide o aplikovaný sociálny výskum v oblasti sociálnej a rodinnej politiky, politík trhu práce a zamestnanosti, rovnosti príležitostí, zamestnaneckých vzťahov a v oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Výsledky výskumov a analýz sú následne využívané zriaďovateľom pri tvorbe zákonov, koncepcií, stratégií a programov v pôsobnosti Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky. IVPR v rámci Operačného programu Zamestnanosť a sociálna inklúzia implementoval viacero národných projektov, v rámci ktorých vypracoval pre MPSVR SR Národnú stratégiu zamestnanosti a Národnú rámcovú stratégiu podpory sociálneho začlenenia a boja proti chudobe. IVPR plnil a aktuálne plní úlohy MPSVR SR aj v oblasti prevencie a eliminácie násilia na ženách. 
  • Kontaktná osoba pre médiá: Mgr. Viera Böttcher, manažérka komunikácie národného projektu Prevencia a eliminácia rodovej diskriminácie, tel. +421 902138962, email: viera.bottcher@ivpr.gov.sk


Ženy v politike: 2019

Mapu Ženy v politike:2019 pripravila Inter-Parliamentary Union (IPU) organizácie UN Women, ktorá sa venuje  rodovej rovnosti a posilneniu žien vo verejnom priestore na celom svete. Mapa zobrazuje globálny rebríček žien v exekutívnych vládnych a parlamentných pozíciách k 1. januáru 2019. Ukazuje posun k rodovej rovnosti v tejto oblasti na regionálnej a národnej úrovni. Čo sa týka zastúpenia žien v parlamente, Slovensko skončilo až na 102. mieste.

Mapu Ženy v politike: 2019 pripravila Inter-Parliamentary Union (IPU) organizácie UN Women, ktorá sa venuje  rodovej rovnosti a posilneniu žien vo verejnom priestore na celom svete.

Mapa zobrazuje globálny rebríček žien v exekutívnych vládnych a parlamentných pozíciách k 1. januáru 2019. Ukazuje posun k rodovej rovnosti v tejto oblasti na regionálnej a národnej úrovni. Čo sa týka zastúpenia žien v parlamente, Slovensko skončilo až na 102. mieste (30 poslankýň zo 150, teda 20%) spolu s krajinami ako sú Barbados, Kambodža a Rovníková Guinea. O čosi lepšia je situácia na ministerských postoch, kde sa Slovensko umiestnilo na 27. priečke (5 ministeriek zo 14, 35,7%) spolu s Estónskom.

Aj v rámci Dohovoru o odstránení všetkých foriem diskriminácie (CEDAW) sa Slovensko zaviazalo k tomu, že ženy by mali mať právo formulovať vládnu politiku a jej implementáciu a zastávať verejné úrady a voliteľné funkcie na všetkých stupňoch vládnutia.  Preto diskusia a opatrenia zamerané na zvýšenia zastúpenia žien v národnom parlamente a vo vládnych funkciách, keďže tvoria 50% obyvateliek našej krajiny, sa javia ako nutnosť. Napríklad ak viac žien bude zapojených do tvorby školských osnov, je šanca, že sa zmenia rodové stereotypy o ženách a mužoch často posilňované textami v učebniciach.

Len vtedy, keď budú môcť ženy rovnocenne ovplyvňovať tvorbu národných legislatívnych rámcov, je pravdepodobné, že zabezpečia také zákony, ktoré nediskriminujú ženy v rodinnom i profesionálnom živote. Vtedy bude aj medzinárodná legislatíva zameraná na zabezpečenie ľudských práv žien ako CEDAW alebo Dohovor Rady Európy o predchádzaní násiliu na ženách a domácemu násiliu a o boji proti nemu rešpektovaná.


Kultúra mlčania. Sexuálne obťažovanie na univerzitách a vysokých školách

V roku 2010 sa vo Veľkej Británii uskutočnil prieskum medzi študentkami na vysokoškolskom stupni štúdia. Tri z piatich študentiek v prieskume uviedli, že počas svojho štúdia zažili nevítané komentáre, dotyky či sa pred nimi niekto neželane odhaľoval. Napriek tomu, že sa sexuálne obťažovanie na vysokých školách javí podľa prieskumov ako pomerne rozšírený jav, v súčasnosti je prístupných len veľmi málo prieskumov, ktoré by sa na situáciu na školách pýtali v reálnom čase.

V roku 2008 sa takýto prieskum sexuálneho obťažovania uskutočnil na Karlovej Univerzite v Českej republike. Skúsenosť so zosmiešňujúcimi a urážlivými poznámkami o mužoch a ženách mala každá druhá študentka a každý druhý študent. „Okukovanie“ zažilo takmer 30 % študentiek a sexuálne ladené príbehy a sugestívne vtipy zažilo 23 % z nich. Štatisticky najčastejšie boli hlavní aktéri takéhoto konania muži voči ženám.  Nepriaznivé študijné prostredie, ktoré sa vyznačuje sexizmom a neprofesionálnym správaním, sa zdá byť univerzálnou normou. Tá však často zostáva nepomenovaná a jej indikátory a symptómy sa objavujú len v anonymných dotazníkoch.

Paradoxom preto naďalej zostáva nízky počet nahlásených prípadov, ktoré sa dostanú pred vedenie školy. Podľa právničky Catharine A. MacKinnon to, akým spôsobom ľudia, ktorí zažívajú sexuálne obťažovanie, riešia svoju situáciu, ovplyvňuje práve to, aké postoje má voči obťažovaniu, násiliu a rodovým rolám ich okolie. Hovoríme teda o stigme, či hanbe, ktorú môže tento človek prežívať a preto o svojej skúsenosti radšej mlčí.

Nahlasovanie obťažovania a mýty o násilí

Sociálna stigma, a s ňou spojený nízky stupeň nahlasovania prípadov sexuálneho obťažovania, je často naviazaná na stereotypy o ženskej sexualite a na sexistické predstavy o obetiach násilia. V roku 2016 celoeurópsky prieskum Eurobarometer poukázal na nedôveru, ktorá panuje voči ženám so skúsenosťou s násilím. Na otázku, do akej miery súhlasia s výrokom „Ženy často zveličujú skúsenosti s násilím a znásilnením“ kladne odpovedalo až 26 % Slovákov a Sloveniek. S výrokom „Násilie na ženách je často vyprovokované obeťou“ súhlasilo až 34 % respondentov a respondentiek zo Slovenska. V klíme popierania práv ľudí, ktorí zažili alebo zažívajú násilie, je prístup k spravodlivosti komplikovaný neustálym odrádzaním, bagatelizovaním či zosmiešňovaním násilnej skúsenosti.

Prieskumy zároveň poukazujú na rozšírené predstavy a mýty o ženách ako obetiach násilia, ktoré nie sú totožné so skutočným výskytom násilia a obťažovania. Mnoho študentiek a študentov si predstavuje obeť násilia ako nevzdelanú ženu z nižšej sociálnej vrstvy, čo môže následne ovplyvniť ich správanie a prežívanie situácie, ak sa stanú obeťou násilia alebo obťažovania ony samy/oni sami.  Výskum amerických pedagogičiek Sharon Lamb a kolektívu tiež poukázal na zaujímavý fenomén – mladé ženy majú tendenciu vnímať násilie a sexuálne obťažovanie ako niečo, čo sa im nemôže stať, pretože sú vzdelané, rozvážne a opatrné. Teda veria, že násilie sa deje hlavne ženám, ktoré si „nedávajú dostatočný pozor“. Takéto mýty o sexuálnom násilí však môžu spôsobiť u ženy, ktorá zažila násilie, prenesenie všetkej zodpovednosti za čin na seba a tak aj následné seba-obviňovanie, či popieranie vlastnej skúsenosti.

Podľa výskumu v oblasti sexuálneho obťažovania a násilia tiež existujú zásadné faktory, ktoré negatívne ovplyvňujú, či žena nahlási svoju skúsenosť a bude sa domáhať spravodlivosti:

  • ak predtým požila alkohol alebo drogy,
  • ak sa incident udial u nej doma,
  • ak bol páchateľ jej známy/blízky človek.

Napriek stereotypom a mýtom o sexuálnom násilí, ktoré sa v spoločnosti udržujú, predstavuje sexuálne násilie a obťažovanie závažný zásah do integrity človeka a právo na spravodlivosť má obeť násilia bez ohľadu na to, kde sa incident udial, kto je páchateľom a čo predtým obeť násilia/obťažovania požila.

Keď školy chcú, ale nevedia ako

Z celoeurópskych prieskumov, ktoré sa pýtajú na nahlasovanie skúseností so sexuálnym obťažovaním, neustále vychádzajú tie isté výsledky – obete sexuálneho obťažovania a násilia nenahlasujú svoje skúsenosti, pretože ich nepovažujú za „dostatočne závažné“ alebo majú pocit, že neexistuje spôsob, ako by mohli situáciu riešiť. Aj tieto dve možnosti musia zohľadňovať akékoľvek opatrenia, ktoré by sa organizácia rozhodla prijať s cieľom zmeniť svoju vnútornú politiku voči sexuálnemu obťažovaniu. Okrem toho môže byť sexuálne obťažovanie takou „prirodzenou“ súčasťou života organizácie, až je problematické poukazovať na to, ako táto kultúra závažne porušuje ľudské práva, negatívne ovplyvňuje kvalitu života ľudí, zatiaľ čo oni/ony majú nárok na nápravu situácie.

Akýkoľvek rámec internej politiky univerzity či fakulty voči sexuálnemu obťažovaniu musí zohľadniť, že samotné nastavenie nástrojov prístupu k spravodlivosti neznamená ešte úspech. Tento interný rámec by mal existovať na troch úrovniach:

  • primárna prevencia – prístupy spojené so vzdelávaním a scitlivovaním,
  • adresovanie vzniknutej situácie – akútne riešenie situácie po tom, čo sa sexuálne násilie alebo obťažovanie udialo – zabezpečenie ochrany a bezpečia pre osobu, ktorá násilie alebo obťažovanie zažila (krátkodobé následky),
  • adresovanie násilia/porušenia práv – dlhodobé riešenie sexuálneho obťažovania/násilia, ktoré sa vzťahuje na dlhodobé následky pre jedinca a komunitu.

Prvým stupňom opatrení by preto malo byť scitlivenie študentstva, ako aj akademickej a administratívnej časti univerzity. Pod pojmom scitlivenia sa myslí vzdelávanie o škodlivosti mýtov o sexuálnom násilí, informovanie o existujúcich zákonoch a nástrojoch prístupu k spravodlivosti, či všeobecné vzdelávanie o škodlivosti sexuálneho násilia a obťažovania. Odstránenie kultúry seba-obviňovania a hanby zo skúsenosti s násilím má za následok väčší záujem o nahlasovanie prípadov sexuálneho obťažovania. Ku študentovi/študentke tak musí byť vyslaný jasný signál – tvoja skúsenosť je validná, máš nárok na spravodlivosť a bude ti poskytnutá ochrana.

Dôležitou súčasťou vzdelávania o sexuálnom násilí a obťažovaní je tzv. „tréning pre okoloidúceho“ (bystander training), teda osoby, ktoré vedia o tom, že je násilie páchané v ich okolí, no netušia akým spôsobom situáciu riešiť. V rámci svojho vzdelávacieho programu by univerzita mala komunikovať všetkým prítomným, že v jej medziach funguje princíp „nulovej tolerancie“ – s týmto princípom by mal byť v rôznych formách oboznámený každý, kto na univerzite pôsobí, resp. začína pôsobiť (napr. v podobe informačných letákov, vzdelávaní pred začatím semestra, tréningu nových zamestnancov/zamestnankýň a pod.)

Adresovanie vzniknutej situácie má za cieľ primárne vytvoriť také podmienky pre osobu, ktorá zažila násilie alebo obťažovanie, ktoré ju nebudú ďalej stigmatizovať alebo ohrozovať. Primárne to znamená napríklad zabezpečenie ochrany anonymity po nahlásení násilia alebo obťažovania, či premiestnenie osoby mimo komunitu páchateľa/páchateľky. Keďže sa obeť násilia môže po nahlásení stretnúť s ďalšou viktimizáciou, teda napr. šikanou, je dôležité, aby bol v rámci univerzity/fakulty každý informovaný o tom, že takéto konanie je neoprávneným postihom a nebude tolerované. Po tom čo študent/študentka alebo zamestnanec/zamestnankyňa fakulty nahlási sexuálne obťažovanie na vedenie fakulty, musí byť informovaný/á o svojich právach a možnostiach riešenia situácie.

Samotné riešenie situácie s páchateľom/páchateľkou násilia na fakulte musí mať jasne stanovené inštitúcie, postupy a kompetencie. Jasné vymedzenie mandátu môže byť deklarované v etickom kódexe fakulty alebo v samostatnej vyhláške. Ak je proces riešenia situácie aj súčasťou primárnej prevencie a vzdelávania, sú členovia a členky akademickej obce fakulty vopred oboznámení a oboznámené, akým spôsobom bude ich prípadný podnet riešený – to uľahčuje ich prístup ku spravodlivosti a istota ich motivuje k tomu, aby prípady nahlasovali.

Nemožno však zabúdať na to, že súčasťou univerzitného života sú aj iné priestory a komunity, ktorých je študent/študentka súčasťou. Okrem univerzitných pracovísk by sa tieto princípy mali aplikovať aj na spolužitie na internátoch či v priestoroch určených na šport. Súčasťou rámca, ktorý si univerzita či fakulta nastaví, však musí byť neustála kooperácia rôznych skupín prítomných na pôde univerzity. Vytvárať vzdelávacie programy či zakladať nástroje na ochranu pred sexuálnym obťažovaním nemá zmysel, ak do procesu nie je privolaná aj samotná študentská obec v podobe študentských senátov či združení.

Chcete vedieť viac?

V tomto projektovom období organizuje Inštitút pre výskum práce a rodinyvzdelávacie a výskumné aktivity zamerané na odstránenie sexuálneho obťažovania ako formy rodovej diskriminácie na pracovisku, vo vzdelávacích inštitúciách a vo verejnom priestore. Inštitút pre výskum práce a rodiny tiež pripravuje celoslovenský reprezentatívny prieskum sexuálneho obťažovania a prieskum so skúsenosťou so sexuálnym obťažovaním medzi študentmi a študentkami slovenských vysokých škôl a univerzít, ktoré majú dopomôcť k získaniu údajov o skúsenosti širokej verejnosti s obťažovaním na Slovensku.

Sledujte našu stránku, kde vás budeme priebežne informovať o výsledkoch našej činnosti, pripravovaných podujatiach, kampaniach a školeniach. 


 Autorka textu: Mgr. Veronika Valkovičová, MA

Autor fotografie: Martin Miček

 

Veronika Valkovičová čerpala z nasledujúcich zdrojov:

European Commission (2016) Special Eurobarometer 449: Gender-based violence. Dostupné z: https://data.europa.eu/euodp/data/dataset/S2115_85_3_449_ENG

It Stops Now (2018). A review of data on the prevalence of Sexual Violence and Harassment of Women Students in Higher Education in the European Union. Dostupné z: http://www.itstopsnow.org/en/research

Lamb, S., a kol. (2016) Girls of Colour, Sexuality, and Sexual Education. London: Palgrave Macmillan.

MacKinnon, C. A. (1979). Sexual Harassment of Working Women. New York: Yale University Press.

Union of Students in Ireland (2013) Say Something – A Study of Students Experiences of Harassment, Stalking, Violence & Sexual Assault. Dostupné z: http://usi.ie/wp-content/uploads/2013/09/say-something-Final-Online-Report.pdf


Ponúkajú nám ruže, my potrebujeme rovnosť

Pri príležitosti Medzinárodného dňa žien 2019 sa bratislavskom .klube pod lampou dňa 6.3.2019 uskutočnila verejná diskusia Ponúkajú nám ruže, my potrebujeme rovnosť. Diskusný večer o histórii a súčasnosti MDŽ u nás i vo svete zorganizoval Inštitút pre výskum práce a rodiny, ktorý od mája 2018 realizuje národný projekt Prevencia a eliminácia rodovej diskriminácie.

Pri príležitosti Medzinárodného dňa žien 2019 sa bratislavskom .klube pod lampou dňa 6.3.2019 uskutočnila verejná diskusia Ponúkajú nám ruže, my potrebujeme rovnosť. Diskusný večer o histórii a súčasnosti MDŽ u nás i vo svete zorganizoval Inštitút pre výskum práce a rodiny, ktorý od mája 2018 realizuje národný projekt Prevencia a eliminácia rodovej diskriminácie.

Na odpovede, prečo je Medzinárodný deň žien dôležitým dňom pre celosvetové hnutia za práva žien a dievčat, bolo zvedavých asi 50 návštevníkov a návštevníčok podujatia. O spôsoboch pripomínania si Medzinárodného dňa žien u nás i vo svete, ale najmä o príčinách stále nerovnoprávneho postavenia žien a mužov v pracovnom aj súkromnom živote, sa zhovárali sociologička Silvia Porubänová, politológ Pavol Hardoš, historička a rodová expertka Jana Jablonická Zezulová a politologička Veronika Valkovičová. Vstup na podujatie bol voľný. Diskusia sa vysielala naživo, k dispozícii je aj jej záznam.


Autorka fotografie z diskusie: Simona Mikulášová


Myslime na ženy a dievčatá - utečenky nielen počas Svetového dňa utečencov

20. júna 2019 si pripomíname Svetový deň utečencov a utečeniek. Až 11 miliónov žien a dievčat v súčasnosti uteká alebo utieklo zo svojich domovských krajín, zasiahnutých vojnovým konfliktom, občianskou vojnou, hladomorom či prírodnými katastrofami. Priemerná dĺžka vysídlenia je až 17 rokov a viac. Počas tohto obdobia sa celé generácie rodia a sú vychovávané v utečeneckých táboroch a prežívajú významnú časť svojho života ako utečenci a utečenky

Mnohé ženy a dievčatá, ktoré hľadajú azyl a bezpečie, sú počas tohto obdobia vystavené rôznym formám rodovo podmieneného násilia a rodovej diskriminácii, či už v ich domovskej krajine, počas cestovania v Európe, alebo po príchode do krajiny, kde žijú v utečeneckom tábore a žiadajú o azyl. Preto musí byť naša pozornosť upriamená na ich skutočné potreby a dôstojnosť. Mali by byť prijaté rodovo citlivé opatrenia s cieľom prevencie ich diskriminácie, násilia, obťažovania a iných foriem zneužívania, napríklad v časoch vojnovej krízy alebo počas prírodných katastrof.

V krajine, do ktorej utečenky prichádzajú, teda napríklad aj na Slovensku, by mali mať ženy a dievčatá prístup k informáciám a uplatňovať svoje ľudské a sociálne práva vo vzťahu k individuálnej slobode, zamestnaniu, bývaniu, zdraviu, vzdelaniu, sociálnej ochrane a dostupným službám. V praxi sa tak však nedeje a preto je potrebné pripomínať si neľahkú situáciu žien utečeniek aj v tento pamätný deň a riešiť ju popri iných koncepciách aj v stratégii rodovej rovnosti.

Kvôli potrebe ochrany práv týchto žien a dievčat Rada Európy zahrnula nový strategický cieľ do svojej Stratégie rodovej rovnosti na roky 2018 – 2013, ku ktorej sa prihlásila aj Slovenská republika. Stratégia sa zameriava na prevenciu a boj proti rodovým stereotypom a sexizmu, prevenciu a boj proti násiliu na ženách a domácemu násiliu, zabezpečenie rovnakého prístupu žien k spravodlivosti, dosiahnutiu vyrovnaného zastúpenia žien a mužov v politickej reprezentácií a vo verejnom rozhodovaní, ako aj na ochranu práv žien a dievčat migrantiek, utečeniek a tých, čo hľadajú azyl. Viac o stratégii: https://rm.coe.int/strategy-en-2018-2023/16807b58eb

UN Women si pripomína tento deň takto: http://www.unwomen.org/en/news/in-focus/world-refugee-day

Významnú úlohu pri podpore žien utečeniek zohrávajú aktivisti, aktivistky a mimovládne organizácie (napr. https://www.hrl.sk/sk, https://charita.sk/pomoc-utece…). Ak sa chcete pridať, môžete ich činnosť podporiť a tak pomôcť aj ženám a dievčatám, hľadajúcim azyl, bezpečie a dôstojné životné podmienky na Slovensku.


O ľuďoch v sexbiznise, ktorých nechceme vidieť

V roku 1975 sa vo francúzskom Lyone uskutočnil protest žien v sexbiznise proti policajnému násiliu a za dôstojné životné podmienky. Od tohto roku si každoročne 2. júna pripomíname Medzinárodný deň ľudí pracujúcich v sexbiznise.

Veronika Valkovičová, výskumníčka v oblasti rodovej rovnosti Inštitútu pre výskum práce a rodiny oslovila pri tejto príležitosti Dominiku Jašekovú, riaditeľku bratislavského občianskeho združenia Odyseus, ktoré už dve dekády poskytuje služby v ohrozených komunitách, akými sú aj ľudia pracujúci v sexbiznise. Cieľom OZ Odyseus je aktívne prispievať ku zlepšovaniu kvality ich života. Prečítajte si viac o tom, aké rôzne prekážky klienti a klientky OZ Odyseus zažívajú a aké služby sú im vďaka práci tohto združenia dostupné.

VV: Kto sú klienti a klientky OZ Odyseus?

DJ: V Odyseu pracujeme hlavne s ľuďmi, ktorí injekčne užívajú drogy a s ľuďmi, ktorí pracujú v pouličnom sexbiznise. No nielen s nimi. Taktiež sa venujeme mladým ľuďom, ktorí experimentujú s drogami a žijú aktívnym sexuálnym životom. Zameriavame sa na ich rekreačné prostredie – čiže párty, festivaly a hudobné akcie. To je tiež veľká skupina, s ktorou pracujeme a ktorú vyhľadávame.

VV: Prečo sa OZ Odyseus zaoberá poskytovaním služieb ľuďom v sexbiznise?

DJ: Poslaním nášho občianskeho združenia je podieľať sa na zachovávaní ľudských práv. Chceme sa podieľať na zlepšovaní kvality života ohrozených komunít. K takým komunitám patria aj ľudia, ktorí pracujú v sexbiznise. Sú vysoko stigmatizovaní, majú nedostatočný prístup ku zdravotnej a sociálnej pomoci. Cieľom našich služieb je prispievať k ich plnohodnotnému statusu ako členov a členiek spoločnosti.

VV: Akého charakteru sú služby, ktoré poskytujete?

DJ: Ako občianske združenie poskytujeme servisné služby a tie sú skutočne rôzne – od distribúcie šatstva či kondómov, po testovanie na pohlavne prenosné choroby. Naši klienti a klientky sa však často stretávajú s problémami v oblasti zdravotných a sociálnych služieb. Preto potrebujú pomoc pri vybavovaní občianskeho preukazu, pri komunikácii s úradmi alebo keď riešia podanie trestného oznámenia na políciu. Vo všetkých týchto prípadoch poskytujeme podporu a sprevádzanie. Naše služby však nie sú limitované len na sprevádzanie. Poskytujeme aj individuálne konzultácie a poradenstvo na rôzne témy. Aj keď v rámci terénnej služby a individuálnych konzultácií často riešime otázky zdravotných ťažkostí alebo osobných vzťahov, niekedy sa na nás klienti a klientky obracajú aj v prípadoch, že zažili násilie.

VV: Vyhľadávajú vás aj v prípade, že potrebujú pomoc so zdravotnou starostlivosťou?

DJ: Momentálne sa snažíme vytvoriť sieť spolupracujúcich lekárov. V súčasnosti máme veľmi dobrú spoluprácu s jedným gynekológom, ktorý poskytuje zdravotnú starostlivosť našim klientkam, ktoré pracujú v sexbiznise. Niektorí naši klienti a klientky sú tiež užívateľmi drog. Čiže im poskytujeme aj výmenu ihiel ako zdravotnú službu založenú na princípoch „harm reduction“. Robíme tiež nízko-prahové testovanie, keďže mnoho našich klientov a klientok buď nemá obvodného lekára, alebo to nechcú riešiť tam.

Hovoríme s nimi veľa o bezpečnosti pri práci v sexbiznise, no nielen to. Venujeme sa aj témam ako chrániť seba, ako riešiť situácie s násilnými klientmi, či prípadmi, kedy voči nim páchajú násilie okoloidúci v mestských častiach – napríklad keď do našich klientov a klientok hádžu prázdne fľaše.

VV: Čo konkrétne považuješ za najdôležitejšiu službu, ktorú poskytujete?

DJ: Ja osobne za to najdôležitejšie považujem tú individuálnu prácu – to vypočutie a osobné konzultácie. Môžeme a chceme ich počúvať a pokúsiť sa následne pomôcť im s ich problémami. Ako terénni sociálni pracovníci a pracovníčky sme pre nich totiž často jediní, kto ich problémom načúva. Príliš často sa stretávajú s odmietnutím – nik nechce riešiť ich problémy, niekedy ich dokonca odmietnu vyšetriť. My sa snažíme byť pre nich ten oporný bod – ľudia, za ktorými môžu prísť za každých okolností.

VV: Aké skúsenosti máte vy a vaši klienti a klientky so spoluprácou s úradmi? Napríklad s políciou?

DJ: Často v rámci individuálnych konzultácii a asistencie sprevádzame klientov a klientky na úrady. Žiaľ, nie vždy máme pri komunikácii s políciou a úradmi na konci dobrý pocit – teda pocit, že sme došli do stavu, kedy je náš klient alebo klientka spokojný/á a niečo sme vyriešili. Mám občas pocit, že nám jednoducho nechcú pomôcť a nezriedka sa stretávame so stereotypným vnímaním týchto ľudí. To len ďalej prehlbuje nedôveru v úrady, ktorú naši klienti a klientky majú. Je však nutné povedať, že je to veľmi individuálne. Stretávame sa aj s veľmi starostlivým a priaznivým prístupom. Na polícii a na iných úradoch sú ľudia, ktorí sú ochotní pomáhať bez predsudkov. Takže tie reakcie môžu byť rôzne. To je aj v prípadoch, kedy naši klienti a klientky zažívajú násilie a chcú svoju situáciu riešiť s príslušnými orgánmi.

VV: S akým násilím sa najčastejšie stretávajú?

DJ: Ľudia, s ktorými pracujeme, majú často skúsenosť s násilím v rodine alebo v partnerských vzťahoch. Ide primárne o ženy. No ak sa chcú naše klientky chrániť pred násilím, dožadovať sa spravodlivosti a vyhľadať služby pomoci, tých možností je pre ne veľmi málo.

Pre človeka, ktorý pracuje v sexbiznise, je veľmi ťažké už len prísť s témou násilia a hovoriť o ňom. Prvým stupňom je, že sa nám ten človek musí s týmto problémom zveriť. Druhým stupňom je, že musí chcieť túto situáciu riešiť. Veľa ľudí má strach, pretože cítia, že sa nič nezmení a k ničomu to nepovedie. Ak sa chcú potom dostať napríklad do krízového centra, tam nastane ďalší problém. Na Slovensku totiž nie je krízové centrum, ktoré by prijímalo ženy pracujúce v sexbiznise. Ide napríklad aj o to, že v tých centrách fungujú pravidlá, ktoré sú pre naše klientky problematické – napríklad zákaz nočnej vychádzky. Aj tam sa vytvára ďalší cyklus prekážok. Ak sú v centre poplatky za ubytovanie, ženy, ktoré sa živia sexbiznisom, nie sú schopné ich zaplatiť, ak nemôžu počas večera vychádzať von. Ak je žena ešte aj užívateľka drog, krízové centrá majú tendenciu ich odmietať.

VV: Je náročné v tomto procese posilniť vaše klientky?

DJ: Vo mne osobne rezonuje jeden prípad, ktorý sa nám stal pred rokmi. Mali sme klientku, ktorá pracovala v sexbiznise, bola tehotná, užívateľka drog a zažívala partnerské násilie. Vedeli sme o tom dlhodobo. Ona to však nechcela riešiť a už vôbec nie s políciou. Vždy rešpektujeme našich klientov a klientky a preto s nimi o všetkom hovoríme. No konáme iba na ich podnet. Počas jednej služby, kedy sme boli svedkami tohto násilia, uznala aj ona, že situácia nie je udržateľná a začali sme sa baviť o tom, že by šla do krízového centra. Situáciu komplikovalo to, že užívala heroín a bola vo vyššom štádiu tehotenstva. Vtedy sa neodporúča prestať, mohlo by to spôsobiť, že by potratila. Kvôli tomuto vysokému štádiu tehotenstva ju ani neprijali na substitučnú liečbu metadonom. Aby si zabezpečila dávku, musela tiež pokračovať v sexbiznise. Po niekoľkých hodinách na telefóne sa nám podarilo vybaviť krízové centrum, ktoré bolo pripravené ju v tom momente zobrať a ubytovať. My sme boli pripravení ju tam zaviesť. Ona sa však rozhodla, že s nami nepôjde. Nemohla si dovoliť prestať užívať. Nemohla by vychádzať von. Nemala žiadne peniaze.

Preto aj keď nájdeme nejaké centrum, vždy je to na konci rozhodnutie toho človeka. Často je to ale situácia, kedy sa rozhodujú medzi zlým a horším. Toto bolo niečo, s čím som sa aj ja osobne dlho vyrovnávala.

VV: S akými mýtmi o vašich klientoch a klientkach sa stretávate najčastejšie? Ako ovplyvňujú vašu prácu?

DJ: Jeden z mýtov, s ktorými sa stretávame aj v kontakte s úradmi je to, že ak je na človeku v sexbiznise páchané násilie, tak je to jeho a jej problém, pretože si o to koledoval/a. Nemal/a sa vystavovať riziku! Ale to, že niekto vykonáva nejakú prácu ešte neznamená, že má byť násilie voči nemu tolerované. Často sa tiež stretávame s tým, že sú ľudia v sexbiznise vnímaní ako špinaví a chorí. Je to veľmi stereotypná predstava. Všeobecne medzi ľuďmi panuje veľmi zakonzervované ponímanie toho, ako vyzerá človek v sexbiznise, čo robí a ako sa správa. Pritom vidíme, že životy či pracovné dráhy našich klientov a klientok bývajú rôzne.

VV: Často sa o ľuďoch v sexbiznise v rôznych médiách šíria paniky o verejnom zdraví. Ako toto vnímate a ako to ovplyvňuje prácu vašich klientov a klientok?

DJ: Áno, je to paradoxné. Pretože vieme napríklad o tom, že sú to často práve zákazníci, kto odmieta kondómy a niekedy môžu prejsť až do agresivity, ak im nie je vyhovené. Napriek tomu sú to ľudia v sexbiznise, kto týmto stereotypom trpí a v neposlednom rade tým ľuďom môže byť pre predsudky odmietnutá napríklad zdravotná starostlivosť. Dovolím si tvrdiť, že naše klientky, ktoré pracujú v sexbiznise, sú profíčky v tejto oblasti. Majú všetky vedomosti, vedia ako sa chrániť, testujú sa. Dokonca majú lepšie informácie ako ľudia, ktorí nepracujú v sexbiznise, ale žijú aktívnym sexuálnym životom s rôznymi partnermi.

My ako organizácia nielen poskytujeme služby ľuďom v sexbiznise, ale na miestach, kam chodíme tiež vzdelávame veľké množstvo mladých ľudí. Distribuujeme kondómy, učíme o tom, čo je to ženský kondóm a ako sa nasadzuje. Na Slovensku máme, žiaľ, veľmi slabú sexuálnu výchovu a môžem povedať, že veľká väčšina ľudí, s ktorými sa stretávame na tých festivaloch a hudobných akciách, ani nevie ako bezpečne nasadiť kondóm. Väčšina ľudí to nerobí správne a to je tiež riziko. Teda sex na párty medzi dvoma náhodnými ľuďmi môže byť oveľa väčším zdravotným rizikom ako práca v sexbiznise. Chodíme napríklad každý rok na festival Pohoda, kde hovoríme s približne tisíckou mladých ľudí. Všeobecne sa stretávame len s veľmi chabými vedomosťami o bezpečnom sexuálnom živote.

VV: Pouličný sexbiznis je prítomný takmer vo všetkých mestských častiach Bratislavy. Ako pristupujú ku vašim klientom a klientkam v sexbiznise?

DJ: Často mám pocit, že ten prístup je neexistujúci. Ľuďom v sexbiznise sa tieto organizácie venujú zriedka a niekedy to robia len preto, že je ich cieľom týchto ľudí „niekam odpratať“. Sú mestské časti Bratislavy, ktoré aktívne vystupujú proti našej organizácii a našim aktivitám. Popierajú, že v danej mestskej časti existuje nejaký sexbiznis. Tvrdia, že o nich nie sú žiadne dáta. Ale pravdaže žiadne nie sú, keďže to nie je v kompetencii žiadneho orgánu, aby takéto informácie o ľuďoch zbieral! A toto sa nám napríklad stalo v mestskej časti, kde máme druhý najvyšší počet klientov a klientok.

Našťastie sú tu aj také mestské časti, ktoré aktívne podporujú našu prácu a majú záujem o kvalitu života ľudí v sexbiznise. Vnímajú túto skupinu ľudí ako ohrozenú komunitu a ich prístup je rozhodne citlivejší.

VV: Súčasťou tímu OZ Odyseus je tiež žena, ktorá má skúsenosť s prácou v sexbiznise. Zároveň je Odyseus zapojený do siete organizácií, ktoré aktívne angažujú ľudí zo sexbiznisu do svojej činnosti. Prečo?

DJ: Toto je hlbšia otázka o tom, ako fungujeme a chceme napredovať. My si myslíme, že ak máme programy práce s ľuďmi v sexbiznise, tak by títo ľudia mali byť ich súčasťou. Ľudia v sexbiznise vedia najlepšie, čo potrebujú – čo chýba a kde sú problémy. Preto by mali byť súčasťou tvorby legislatívy a politík, ktoré sa ich týkajú. Pre nás je to aj otázka finančnej efektivity. Ak máme nejaké financie, nechceme nimi mrhať. A ľudia v sexbiznise nám vedia najlepšie povedať, čo funguje, čo je treba a kde je to treba. V neposlednom rade to tiež zvyšuje dôveru našich klientov a klientok – pomáha nám to, aby sa nám otvorili. Mnohí a mnohé zároveň môžu pociťovať väčšiu dôveru k tomuto človeku z ich komunity ako ku terénnym pracovníkom a pracovníčkam.

VV: Čo má Vaše občianske združenie pripravené na 2. júna počas Medzinárodného dňa ľudí v sexbiznise?

DJ: Počas najbližších dní samozrejme plánujeme s našimi klientmi a klientkami realizovať niekoľko osvetových aktivít, ktorými si tento deň a jeho význam pripomenú.

Vysvetlivka: „Harm reduction sa vzťahuje na politiky, programy a postupy, ktorých cieľom je znížiť škody spôsobené užívaním drog. Činnosti zamerané na znižovanie škôd sa zameriavajú skôr na predchádzanie škodám ako na prevenciu samotného užívania drog. Terénni pracovníci a pracovníčky pracujú s užívateľmi drog a často s ľuďmi pracujúcimi v sexbiznise, s klientmi, ktorí sú na okraji spoločnosti. Je to náročná práca, ktorá má vo všeobecnej populácii často negatívny význam.“ (Identity of Street Workers Working with Drug Users and Sexworkers in Slovakia, Levicka, Zakova, Stryckova, 2015)

Autorka článku: Veronika Valkovičová, analytička a výskumníčka v oblasti rodovej rovnosti Inštitútu pre výskum práce a rodiny, IVPR