1 Teoretické východiská

1.1 Vývoj konceptu sexuálneho obťažovania v aktivizme a legislatíve

Hoci je sexuálne obťažovanie v zamestnaní i na školách problémom s dlhou minulosťou, až v posledných dekádach 20. storočia sa stalo témou politického aktivizmu. Normatívne vymedzenie sexuálneho obťažovania prešlo dynamickým diskurzívnym a právnym vývojom a premietlo sa do tvorby rôznych politík venujúcich sa prevencii a eliminácii sexuálneho obťažovania (Rotundo, Nguyen & Sackett, 2001). Pre slovenský kontext a jeho “históriu sexuálneho obťažovania” zostáva relevantné, že sexuálne obťažovanie bolo ako rodovo zaťažená sociálna prax prvýkrát definované v medziach sociálnych hnutí globálneho severu. Dedičstvo tohto konceptu ho sprevádza až doteraz.

Sexuálne obťažovanie ako nežiaduce správanie ovplyvňujúce primárne kvalitu života žien definovali tzv. ženské alebo feministické organizácie v priestore globálneho severu (primárne v Spojených štátoch amerických) v 70. rokoch minulého storočia (Holubová, 2007; Reese & Coontz, 2018). Tie zdôrazňovali sexuálne obťažovanie ako nevítané a nechcené sexuálne správanie, ktoré pre svoju rodovú zaťaženosť možno označiť za formu diskriminácie na základe pohlavia. Z anglického jazyka sa teda preniesol výraz sex discrimination (pohlavná diskriminácia) a neskôr sex harassment (obťažovanie na základe pohlavia). Aktivistky i feministické teoretičky a teoretici sociológie a práva totiž v tomto období vnímali sexuálne obťažovanie ako prax, ktorej cieľom je obmedzovať ženy na pracovisku (MacKinnon, 1979).

Feministické myslenie sociálneho hnutia za práva žien sa v témach sexuálneho obťažovania vyvíjalo spolu s témou rodovo podmieneného násilia, znásilnenia či rodovej diskriminácie a iných foriem útlaku. Toto teoretizovanie sa sústredilo na rôzne formy útlaku, v medziach ktorých ženy vnímali svoje spoločenské podriadenie. Sexuálne obťažovanie bolo v medziach feministického uvažovania teoretizované ako forma disciplinácie a útlaku, ktorého cieľom je udržiavať ženy ako “triedu” v podriadenom postavení.

V ďalšom štádiu konceptualizácie sexuálneho obťažovania v medziach sociálnych hnutí za práva žien došlo k transformácií právnych noriem cez súdnu prax. V nasledujúcej Tabuľke 1.1 uvádzame niekoľko zásadných rozhodnutí, ktoré mali vplyv na formovanie konceptu sexuálneho obťažovania ako protiprávneho konania v Spojených štátoch amerických1.

Tabuľka 1.1: Zásadné prípady postihovania sexuálneho obťažovania v Spojených štátoch amerických
Prípad Prejavy sexuálneho obťažovania Kľúčové aspekty prípadu
Williams v. Saxbe (1976) Prípad sa týkal Ministerstva spravodlivosti Spojených štátov amerických. Sťažovateľka odmietla sexuálne návrhy svojho nadriadeného, ktorý jej následne komplikoval a sťažoval podmienky v práci. V tom istom roku (1972) ju aj prepustil. Pred prijatím Hlavy VII Zákona o občianskych právach (1964) bolo možné páchať sexuálne obťažovanie a potrestať (napr. prepustiť) osobu, ktorá sa naň sťažovala. V tomto súdnom prípade uznal súd quid pro quo sexuálne obťažovanie ako formu diskriminácie na základe pohlavia (Stromberg, 2003).
Barnes v. Castle (1977) (resp. Barnes v. Train 1974) Prípad sa týkal federálnej Agentúry ochrany životného prostredia. Sťažovateľka odmietla sexuálne návrhy od svojho nadriadeného, ktorý ju následne prepustil. V roku 1974 súd jej sťažnosť zamietol. Odvolací súd v roku 1977 opäť potvrdil, že sexuálne obťažovanie predstavuje diskrimináciu na základe pohlavia. Zároveň uložil zamestnávateľom povinnosť adresovať sexuálne obťažovanie ak vedia, že sa ho dopúšťajú ich manažéri/ky (Peirce, 1989).
Meritor Savings Bank v. Vinston (1986) Sťažovateľka pracovala vo Federálnej asociácii úspor a pôžičiek Capitol City vo Washingtone, kde zažívala sexuálne obťažovanie od nadriadeného po dobu 3 rokov (do roku 1978). Sťažovateľka tiež vypovedala, že ju nadriadený nútil mať s ním sexuálny styk (k čomu niekoľkokrát privolila) a keď odmietla, znásilnil ju. Následne ju z práce vyhodili na základe tvrdenia, že si príliš často brala voľno pre “práceneschopnosť”. Prvýkrát sa venoval konceptu sexuálneho obťažovania ako diskriminačného správania Najvyšší súd Spojených štátov amerických. Zároveň venoval pozornosť otázke, ako určiť, či je obťažujúce správanie neželané alebo vytvára nepriateľské prostredie, keďže sťažovateľka popisovala sexuálne obťažovanie ako prežívanie nestabilného a nebezpečného prostredia. Súd rozhodol, že sa jedná o sexuálne obťažovanie aj keď osoba nie je priamo finančne poškodená – nepriateľské (hostile) prostredie má stále vplyv na jej kvalitu života a práce (Brownmiller & Alexander 1992; Mink, 2000).
Franklin vs. Gwinnett County Public Schools (1992) Študentka strednej školy North Gwinnett High School v štáte Georgia sa sťažovala regionálnym orgánom na vyučujúceho, ktorý ju sexuálne napadol. Zároveň tvrdila, že napadol aj iné študentky. Učiteľ odišiel zo svojej pozície a regionálne úrady prípad prestali vyšetrovať. Sťažovateľka sa preto obrátila na Najvyšší súd Spojených štátov amerických. Najvyšší súd Spojených štátov Amerických potvrdil, že sexuálne obťažovanie je forma diskriminácie na základe pohlavia na základe Hlavy IX zákona o vzdelávaní. V tomto prípade súd tiež rozhodol, že poškodená študentka má nárok na finančné odškodnenie za sexuálne obťažovanie od vzdelávacej inštitúcie (Wright, 1992).

Sexuálne obťažovanie tak bolo definované ako diskriminačná prax, ktorá sa prejavuje ako sexuálne obťažovanie quid pro quo a vytváranie nepriateľského alebo zastrašujúceho prostredia. Aj keď bolo sexuálne obťažovanie quid pro quo ako prvé uznané za škodlivú a diskriminačnú prax, trvalo niekoľko rokov, kým bolo za škodlivé uznané aj vytváranie nepriateľského či zastrašujúceho prostredia (hostile environment), (U.S. Equal Employment Opportunity Commission, 1990). V medziach zamestnania a vzdelávania je zakázané Hlavou IX zákona o vzdelávaní a v zamestnaní a vzdelávaní a Hlavou VII zákona o občianskych právach. No aj keď už bolo zakázané zákonom, sexuálne obťažovanie predstavovalo pre súdnu prax niekoľko zásadných otázok. V tomto ohľade však súdy museli hľadať odpoveď na otázku, ako možno takéto prostredie definovať (Clarke, 2020). V roku 1991 o tejto téme diskutovala aj americká verejnosť, keď profesorka práva Anita Hill obvinila kandidáta na ústavného sudcu Clarenca Thomasa zo sexuálneho obťažovania z čias, keď spolu pracovali v Komisii pre rovné príležitosti v zamestnaní (Equal Employment Opportunity Commission). Thomas bol obvinení zbavený a vymenovaný za ústavného sudcu (Thomas, McCoy & McBride, 1993). Do roku 2017 išlo o najznámejší medializovaný prípad sexuálneho obťažovania v Spojených štátoch amerických.

Sexuálne obťažovanie môže byť definované ako pestrá škála rôznych foriem neželaného správania verbálnej a neverbálnej povahy. Už v roku 1981 úrad exekutívnej časti federálnej vlády Spojených štátoch amerických vytvoril definíciu sexuálneho obťažovania, podľa ktorej boli sexuálnym obťažovaním úmyselné a opakované nežiaduce verbálne poznámky, gestá alebo fyzický kontakt sexuálnej povahy, ktorý je považovaný osobou za neželaný. Neskôr uvedenú definíciu opäť rozšírili: sexuálnym obťažovaním sú podľa novej definície akékoľvek opakované sexuálne poznámky, pohľady, návrhy alebo fyzický kontakt, ktorý spôsobuje, že sa obťažovaná osoba cíti nepríjemne (Stockdale & Hope, 1997).

V tomto istom období už spomínaná Komisia pre rovnosť príležitostí v zamestnaní definovala sexuálne obťažovanie ako správanie sexuálnej povahy, ktoré môže byť verbálne i fyzické. Toto správanie neodôvodnene zasahuje do výkonu práce osoby, alebo vytvára nedôstojné alebo nepriateľské pracovné prostredie (Stockdale & Hope, 1997). Komisia sa tiež venovala pomenovaniu konkrétnych aktov, ktoré by pod túto definíciu mohli spadať. Zadefinovala sexuálne obťažovanie ako neželané sexuálne návrhy, žiadosti o sexuálne uspokojenie a ďalšie verbálne alebo fyzické správanie sexuálnej povahy. O sexuálne obťažovanie podľa Komisie ide ak: (1) je podrobenie sa obťažovaniu priamou alebo nepriamou podmienkou udržania si zamestnania, (2) podrobenie sa alebo odmietnutie nevhodného návrhu má vplyv na zaobchádzanie s obťažovanou osobou zo strany obťažovateľa alebo (3) obťažovanie má za cieľ alebo následok nezmyselne zasahovať do pracovného výkonu obťažovanej osoby alebo vytvára zastrašujúce, nepriateľské alebo útočné pracovné prostredie pre obťažovanú osobu či svedkov a svedkyne takéhoto správania. Neskôr Komisia začala zohľadňovať aj správanie, ktoré nie je explicitne sexuálnej povahy, ale predstavuje ponižovanie a degradujúce (sexistické) postoje a správanie voči mužom a ženám na základe ich pohlavia, resp. rodu. Potvrdila tak ponímanie sexuálneho obťažovania ako obťažovania quid pro quo, i vytváranie nepriateľského a zastrašujúceho prostredia (U.S. Equal Employment Opportunity Commission, 1990).

Dôležitým rozdielom medzi týmito dvoma konceptmi (sexuálne obťažovanie quid pro quo a ako nepriateľské prostredie) je vzťah medzi zúčastnenými osobami. Sexuálne obťažovanie „niečo za niečo“ zvyčajne predstavuje vzťah medzi dvoma osobami, v ktorom má obťažujúca osoba kontrolu nad odmenou alebo trestom vo vzťahu k obťažovanej osobe (Holland & Cortina, 2016). V zamestnaní ide napríklad o povýšenie, vo vzdelávaní o akademické hodnotenie. To znamená, že osoba v nadriadenom mocenskom postavení môže vyžadovať sexuálne zblíženie za určité výhody alebo pod vyhrážkou. Prípadné prijatie alebo neprijatie tejto „ponuky“ má vplyv na to, akým spôsobom je s daným človekom v organizácii zaobchádzané.

Na druhej strane sexuálne obťažovanie, ktoré vytvára nepriateľské prostredie, môže zahŕňať veľa páchateľov/páchateliek a veľa osôb, na ktoré má obťažujúce správanie vplyv. V akademickom prostredí ide o takú sociálnu prax, kedy učitelia/učiteľky či študenti a študentky vytvárajú nenávistné, nepriateľské a sexistické prostredie, ktoré vplýva na väčší počet ľudí počas dlhšieho obdobia (Johnson, Widnall & Benya, 2018). Zvyčajne takáto sociálna prax predstavuje napr. sexuálne ladené vtipy, komentáre, dotyky a iné formy správania, ktoré vytvárajú ponižujúcu, nedôstojnú a nepriateľskú pracovnú alebo študijnú atmosféru. Hranica medzi oboma typmi správania nemusí byť vždy úplne jasná, niekedy sa môžu vyskytnúť v pracovnom alebo v školskom prostredí oba typy obťažovania zároveň.

V severoamerickom priestore teoretizovanie a normatívne vymedzenie sexuálneho obťažovania ako konceptu podnecovali mnohé faktory: rozvoj feministickej filozofie a etiky skrz sociálne hnutie za práva žien, súbežný vývoj spoločensko-vedného výskumu, ako aj už spomínaná súdna prax trestania tohto neželaného správania. Paralelne s aktivistickým diskurzom sa teda sexuálne obťažovanie objavuje aj v právnom diskurze a postupne sa stáva typom správania, ktoré je zákonom zakázané (v počiatkoch tomu tak bolo len v zamestnaní). Ak sa presunieme zo severoamerického priestoru do Európskej únie, nachádzame v európskych inštitúciách i slovenskom právnom poriadku podobné uchopenie sexuálneho obťažovania. Pre tento kontext sú však zásadné aj medzinárodné dohovory a normy, ktorých cieľom je odstraňovanie diskriminácie a násilia.

1.1.1 Koncept sexuálneho obťažovania v medzinárodných dokumentoch a v slovenskom právnom poriadku

V európskom kontexte ako aj v kontexte slovenskom možno hovoriť o zásadných zmenách právneho rámca a trestania sexuálneho obťažovania vďaka rozvoju medzinárodných dohovorov a noriem a následne vďaka rozvoju verejných politík Európskej únie. Viaceré dokumenty zamerané na ľudské práva, ktoré vznikli na pôde Organizácie spojených národov, Rady Európy a Európskej únie, považujú sexuálne obťažovane za prax porušovania ľudských práv a za závažné narušenie ľudskej dôstojnosti. Zákaz sexuálneho obťažovania nezužujú len na pracovné prostredie, ale na všetky spoločenské vzťahy, v rámci ktorých sa vyskytuje.

Samotný koncept sexuálneho obťažovania sa v medzinárodných ľudskoprávnych dokumentoch objavuje ako forma nerovnakého zaobchádzania a vychádza (tak ako v severoamerickom právnom poriadku) z odmietnutia diskriminačného správania. Diskriminácia na základe pohlavia sa objavuje už vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv, ktorá bola prijatá v roku 1948 a ktorej článok 2 uvádza: „(1) Každý je oprávnený na všetky práva a slobody, ktoré stanovuje táto deklarácia, bez akéhokoľvek rozdielu rasy, farby pleti, pohlavia, jazyka, náboženstva, politického alebo iného zmýšľania, národnostného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia.“ (Universal Declaration of Human Rights, 1948). V nasledujúcej Tabuľke 1.2 zhrnieme niektoré zásadné medzinárodné dohovory a normy, ktoré sa venujú téme sexuálneho obťažovania.

Tabuľka 1.2: Sexuálne obťažovanie v medzinárodných dohovoroch a supranacionálnych normách
Názov dohovoru Definícia a významná zmienka o sexuálnom obťažovaní Špecifický význam dokumentu
Dohovor o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien (CEDAW) (1972. ČSSR 1982) a na neho nadväzujúce Všeobecné odporúčanie č. 19 z roku 1992 „Sexuálne obťažovanie zahŕňa také nepríjemné sexuálne motivované prejavy správania ako fyzické kontakty a sexuálne návrhy, poznámky so sexuálnym podtónom, predvádzanie pornografie a sexuálnej túžby, či už slovne, alebo konaním.“ (čl. 11 Všeobecného odporúčania č. 19 Výboru pre odstránenie diskriminácie žien) Dohovor predstavuje najvšeobecnejší zákaz všetkých druhov diskriminácie žien. Zároveň zdôrazňuje, že ide o ponižujúce správanie, ktoré môže ohrozovať zdravie alebo bezpečnosť. Výbor tiež poukazuje na to, že sa ženy môžu nachádzať v znevýhodnenej pozícii a obávať sa odplaty ak sa budú sťažovať.
Deklarácia OSN o odstránení násilia páchaného na ženách (1993) „Násilie na ženách treba chápať tak, že obsahuje všetko nasledovné, no nevyčerpáva sa tým: (…) b) Fyzické, sexuálne a psychické násilie, ktoré sa vyskytuje v spoločnosti, vrátane znásilnenia, sexuálneho zneužívania, sexuálneho obťažovania a zastrašovania v práci, vo vzdelávacích inštitúciách a všade inde, obchod so ženami a nútená prostitúcia.“ (Čl. 2 Deklarácie OSN o odstránení násilia páchaného na ženách). Cieľom deklarácie je eliminovať štrukturálne príčiny a rizikové faktory násilia, čoho cieľom má byť zabezpečenie ochrany obetí všetkých foriem násilia, vrátane sexuálneho násilia a obťažovania. Tiež vyzýva štáty, aby prijali opatrenia, ktoré zabezpečia, že zamestnávatelia vo všetkých sektoroch budú braní na zodpovednosť pri porušení zákonov vzťahujúcich sa k sexuálnemu obťažovaniu.
Odporúčanie Komisie ES č. 92/131/EHS o ochrane dôstojnosti žien a mužov v zamestnaní a Kódex praktických opatrení (1991) „Sexuálne obťažovanie znamená neželané správanie sexuálnej povahy alebo iné správanie, ktoré sa týka pohlavia, ktoré ovplyvňuje dôstojnosť žien a mužov v práci. Môže zahŕňať neželané fyzické, verbálne i neverbálne správanie.“ (Kapitola 2 „Definícia“; Európska komisia, 1991). Komisia vníma sexuálne obťažovanie ako neželané správanie, ktoré ovplyvňuje dôstojnosť mužov a žien na pracovisku. Členským štátom odporúča, aby podnikli kroky na zvyšovanie povedomia o nulovej tolerancii. Komisia zdôrazňovala, že je takéto správanie neprijateľné, ak je neželané/urážlivé, ak je odmietnutie riskantné a ak vytvára v zamestnaní zastrašujúce, nepriateľské či ponižujúce pracovné prostredie.
Smernica 2002/73/ES Európskeho parlamentu a Rady o vykonávaní zásady rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami pokiaľ ide o prístup k zamestnaniu, odbornej príprave a postupu v zamestnaní a o pracovné podmienky. Smernica Rady 2004/113/ES o vykonávaní zásady rovného zaobchádzania medzi mužmi a ženami v prístupe k tovaru a službám a k ich poskytovaniu. Smernica 2006/54/ES Európskeho Parlamentu a Rady o vykonávaní zásady rovnosti príležitostí a rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami vo veciach zamestnanosti a povolania. “Sexuálne obťažovanie“: keď k akejkoľvek forme nežiaduceho verbálneho, neverbálneho alebo telesného správania sexuálnej povahy dochádza s úmyslom alebo s následkom porušenia dôstojnosti osoby a vytvorenia zastrašujúceho, nepriateľského, ponižujúceho, zneucťujúceho alebo urážlivého prostredia.“ (Čl. 2 Smernice 2006/54/ES Európskeho Parlamentu a Rady o vykonávaní zásady rovnosti príležitostí a rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami vo veciach zamestnanosti a povolania) Smernice Európskeho parlamentu a Rady postupne vymedzili sexuálne obťažovanie ako diskriminačnú prax, ktorá nie je zakázaná výlučne v oblasti zamestnania. Sexuálne obťažovanie bolo postupne zadefinované aj ako obťažovanie quid pro quo, aj ako vytváranie zastrašujúceho alebo nepriateľského prostredia.
Dohovor Rady Európy o prevencii a boji proti násiliu na ženách a domácemu násiliu (2011), tzv. Istanbulský dohovor. Čl. 40 uvádza: „Zmluvné štáty prijmú potrebné legislatívne alebo iné opatrenia na zabezpečenie, že akákoľvek forma neželaného verbálneho, neverbálneho alebo fyzického správania sexuálnej povahy, ktorej úmyslom je narušenie dôstojnosti osoby, predovšetkým, keď vytváranie ponižujúceho, nepriateľského, znevažujúceho alebo útočného prostredia, je subjektom trestnej alebo inej zákonnej sankcie.“ (Čl. 40 Dohovoru Rady Európy o prevencii a boji proti násiliu na ženách a domácemu násiliu) Tento dokument je uchopiteľným legislatívnym rámcom, ktorý predstavuje normy a poskytuje odporúčania pre ich implementáciu v oblasti násilia na ženách v 4 oblastiach: prevencia, ochrana, trestné stíhanie a integrované politické stratégie.
Uznesenie Európskeho parlamentu o boji proti sexuálnemu obťažovaniu a zneužívaniu v EÚ (2017/2897(RSP)) „Keďže sexuálne obťažovanie je formou násilia voči ženám a dievčatám a najextrémnejšou formou diskriminácie z dôvodu pohlavia, ktorá ešte pretrváva (…).“ (Bod D. Uznesenia Európskeho parlamentu o boji proti sexuálnemu obťažovaniu a zneužívaniu v EÚ; Európsky parlament, 2017) Uznesenie vzniklo pod tlakom kolektívnych online udalostí #MeToo. Európsky parlament vyzýva Komisiu a členské štáty, aby primerane monitorovali správne vykonávanie smerníc EÚ, ktorými sa zakazuje rodovo motivované a sexuálne obťažovanie. Uznesenie tiež uznáva, že sa obeťami sexuálneho obťažovania stávajú aj muži, zdôrazňuje však rodovú podmienenosť takéhoto konania (sociálnu dominanciu mužov) a to, že sú obeťami hlavne ženy a dievčatá.
Medzinárodná organizácia práce - Dohovor o násilí a obťažovaní č. 190 (2019) „Pojmy „násilie a obťažovanie“ v oblasti práce pomenovávajú rozsah neprijateľného správania alebo praktík i vyhrážok (či jednorazových alebo opakovaných), ktorých cieľom alebo dôsledkom je fyzické, psychické, sexuálne i ekonomické ublíženie.“ (Čl. 1 Dohovoru o násilí a obťažovaní č. 190) Dohovor pomenováva sexuálne obťažovanie ako prax rodovo podmieneného násilia v zamestnaní - to znamená, že je obťažovanie namierené voči osobe kvôli jej pohlaviu alebo rodu, alebo ovplyvňuje osoby určitého pohlavia alebo rodu neproporcionálne. Ratifikovaním dohovoru sa štáty zaväzujú podstupovať aktívne kroky v legislatíve a verejných politikách, ktoré zamedzia tejto praxi.

Problematike sexuálneho obťažovania na pracovisku začali venovať svoju pozornosť orgány Európskeho spoločenstva približne od polovice osemdesiatych rokov 20. storočia. Po prvýkrát sa tak sexuálne obťažovanie objavilo vo verejných politikách Európskej únie v oblasti trhu práce, keďže práve táto oblasť bola veľmi skoro vyhradená kompetenciám EÚ. Samotnej diskriminácii v zamestnaní bola venovaná už Smernica rady (1976) o vykonávaní zásady rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami, pokiaľ ide o prístup k zamestnaniu, odbornej príprave a postupu v zamestnaní a o pracovné podmienky.

Kľúčová bola tzv. Rubensteinova správa (1988), ktorá poukazovala na nedostatočné zahrnutie sexuálneho obťažovania v legislatívach členských štátov EÚ (Havelková, 2006). Nástroje verejných politík EÚ najprv definovali sexuálne obťažovanie ako rodovo zaťaženú prax, ktorá primárne ovplyvňuje kvalitu života žien na pracovisku. K diskriminácii na základe pohlavia, vrátane obťažovania a sexuálneho obťažovania, však dochádza aj v oblastiach mimo trhu práce. Takáto diskriminácia, ako prekážka úplného a úspešného začlenenia mužov a žien do hospodárskeho a spoločenského života, môže byť rovnako škodlivá. Z uvedeného dôvodu definíciu obťažovania a sexuálneho obťažovania obsahuje aj smernica Rady 2004/113/ES o vykonávaní zásady rovnakého zaobchádzania medzi mužmi a ženami v prístupe k tovaru a službám a k ich poskytovaniu (Smernica Rady 2004/113/ES)). Smernice možno zároveň považovať za najsilnejší nástroj verejných politík EÚ, keďže ich existencia si vyžaduje transpozíciu do právnych poriadkov členských štátov EÚ.

Do slovenskej legislatívy sa pojem sexuálneho obťažovania dostal až prijatím novely k zákonu č. 365/2004 Z. z., zákona o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (tzv. antidiskriminačného zákona) v roku 2008. Podľa zákona je sexuálne obťažovanie „verbálne, neverbálne alebo fyzické správanie sexuálnej povahy, ktorého úmyslom alebo následkom je alebo môže byť narušenie dôstojnosti osoby a ktoré vytvára zastrašujúce, ponižujúce, zneucťujúce, nepriateľské alebo urážlivé prostredie“ (§ 2a, ods. 5 Zákona 365/2004 Z. z.). Debrecéniová (2008) vo svojom výklade zákona zdôrazňuje, že ide o správanie, ktoré je pre danú osobu nepríjemné, nežiaduce, a ktoré narúša jej ľudskú dôstojnosť. Zároveň má podľa Debrecéniovej toto správanie sexualizovanú povahu a zvyčajne je nasmerované voči ženám – čím zdôrazňuje jeho rodovú podmienenosť. Podľa autorky môže ísť o napr. o cmukanie, pohvizdávanie, rôzne dvojzmyselné narážky či vtipy so sexuálnym podtónom, nechcené dotyky, potľapkávanie, a najinvazívnejšie akty ako sexuálne násilie. Autorka ďalej objasňuje, že sa v medziach tohto zákona nepredpokladá, že by pri sexuálnom obťažovaní išlo o neschopnosť sa ovládať. Naproti tomu zdôrazňuje, že ide často o mocenskú prax a preukazovanie mocenskej prevahy v organizáciách.

Napriek tomu, že je sexuálne obťažovanie zakázané zákonom v oblasti zamestnania, vzdelávania i nadobúdania tovarov a služieb, v slovenských podmienkach dochádza k súdnym procesom, ktoré by sa týkali sexuálneho obťažovania, len zriedkavo. Z toho vyplýva aj limitovaná skúsenosť a nedostatočná znalosť aplikovania tohto zákona v podmienkach slovenskej justície (Valkovičová & Kuruc, 2020). Jeden z takýchto prípadov nám približuje publikácia Poradne pre občianske a ľudské práva (Durbáková et al., 2012). Žalobkyňa v tomto prípade hovorí o obťažovaní ako o dennom fyzickom obťažovaní v podobe opakovaných pokusov o telesné dotyky. Súd však jej návrhu nevyhovel, keď konštatoval, že je možné sexuálne obťažovanie s určitosťou vylúčiť. Podľa rozhodnutia súdu označila svedkyňa takéto dotyky za kamarátske a priateľské, čo nie je možné vyhodnotiť ako vytváranie zastrašujúceho, nepriateľského či zahanbujúceho prostredia. Uvedené rozhodnutie odzrkadľuje limitované vedomosti o vplyve sexuálneho obťažovania, ktoré môže ovplyvňovať kvalitu života jednotlivcov, ako aj nedostatočné skúsenosti v oblasti aplikačnej praxi antidiskriminačného zákona.

1.2 Definície sexuálneho obťažovania z perspektívy sociálnych vied

Psychologické poznanie, ktoré sa doposiaľ venovalo sexuálnemu obťažovaniu, pracovalo so zámerom vytvoriť klasifikačné schémy, resp. typológiu obťažujúceho správania (Johnson, Widnall & Benya, 2018). Toto akademické poznanie bolo doposiaľ primárne podnietené súdnymi procesmi a ovplyvnené fenomenologickým prístupom, ktorý zohľadňoval skúsenosti osôb so sexuálnym obťažovaním. Na nasledujúcich riadkoch venujeme pozornosť trom špecifickým rámcom, ktoré definujú sexuálne obťažovanie v spoločenskovednom poznaní.

1.2.1 Typológia sexuálneho obťažovania podľa Luis Fitzgerald a kol.

Prvý najrozsiahlejší výskum v severoamerickom priestore realizovala psychologička Luis Fitzgerald s kolegyňami. Ich výskum pokračoval niekoľko dekád a prešiel značnými premenami. Už v prvom výskume, ktorý sa zameriaval na vysokoškolské prostredie v roku 1980, vytvorili dotazník Sexual Experiences Questionaire (tzv. SEQ, teda Dotazník sexuálnych skúseností). V rámci neho autorky zadefinovali trojčlenný klasifikačný systém, ktorý rozdeľuje sexuálne obťažovanie do odlišných, ale prepojených klastrov: sexuálny nátlak (sexual coertion), neželaná sexuálna pozornosť (unwanted sexual attention) a rodovo motivované obťažovanie (gender harassment) (Fitzgerald, 1990; Fitzgerald et al., 1988). Nasledujúca Tabuľka 1.3 približuje jednotlivé klastre aj s príkladmi (Kuruc & Valkovičová, 2020, s. 7).

Tabuľka 1.3: Klastre sexuálneho obťažovania a príklady
Klastre sexuálneho obťažovania Príklady
Rodové obťažovanie (resp. rodovo motivované obťažovanie) zahŕňa mnohé prejavy verbálneho a neverbálneho správania, obsahujúce urážajúce, nenávistné a ponižujúce sexistické postoje o ženách alebo mužoch založené na všeobecných presvedčeniach (tzv. rodových stereotypoch) o nich (o ich schopnostiach, záujmoch, vlastnostiach, vzájomných vzťahoch, atď.).

Rozprávanie príbehov alebo vtipov so sexuálnym podtónom

Nemiestne sexuálne poznámky

Útočné poznámky, ako napr. vulgárne nadávky

„Sexistické” poznámky znevažujúce mužov alebo ženy: napr., že ženy sú príliš emocionálne, aby boli vedkyňami; muži sú technicky zručnejší, ale neemocionálni; ženy sú dobré len do postele; muži rozmýšľajú len penisom

Znevýhodňovanie na základe pohlavia/rodu

Zvýhodňovanie na základe pohlavia/rodu

Používanie (ukazovanie, šírenie) zjavne sexuálnych materiálov počas výučby

Komentovanie vzhľadu, napr. hodnotenie tela, jeho častí, oblečenia.
Neželaná sexuálna pozornosť predstavuje neželané správanie sexuálnej povahy namierené priamo voči konkrétnej osobe. Obsahuje neželané pokusy o zblíženie.

Neželaná komunikácia sexuálnej povahy, napr. posielanie nevyžiadaných fotiek/obrázkov so sexuálnym podtónom prostredníctvom e-mailov, smsiek, sociálnych sietí; kladenie otázok o sexuálnom živote a vnášanie témy sexu do diskusie, hoci sa to netýka výučby; oplzlé sexuálne gestá počas výučby alebo skúšky

Neželané sexuálne sugestívne pohľady, napr. obkukovanie, poškuľovanie, žmurkanie

Neustále pozvania na rande alebo ponuky na sex (napriek odmietnutiu)

Neželané prieniky do osobného priestoru, napr. natlačenie sa na osobu, nakláňanie sa nad osobou, ruka cez plecia, na kolene

Neželané sexuálne dotýkanie, napr. plesnutie po zadku, siahanie na stehná/prsia.
Sexuálny nátlak je psychické naliehanie alebo použitie fyzickej sily s cieľom donútenia osoby do sexuálneho správania.

Naznačovanie výhod (napr. istoty pozitívneho výsledku skúšky) výmenou za sexuálne služby

Naznačovanie negatívnych následkov plynúcich z toho, ak osoba odmietne sexuálne zblíženie, napr. vety typu “Skúškové obdobie nemusí dopadnúť dobre.”

Prenasledovanie (stalking), teda neželané fyzické alebo elektronické zasahovanie do osobného života

Sexuálny útok/znásilnenie alebo pokus o sexuálny útok/znásilnenie.

Klasifikácia Fitzgerald a kolektívu podnietila iných vedcov a vedkyne, aby uvažovali o rodovo motivovanom obťažovaní ako o formách mikroagresie. Tento pojem sa vzťahuje na každodenné verbálne, behaviorálne, alebo environmentálne (spojené s prostredím) poníženia či typy zlého zaobchádzania, či už zamýšľané alebo nezamýšľané, ktoré komunikujú nenávistné, hanlivé alebo negatívne postoje smerované k marginalizovaným skupinám (Sue et al., 2007, Lilienfeld, 2017). V medziach tohto správania je však nutné zdôrazniť, že sa zriedka v praxi jedná o oddelené klastre správania – práve naopak, tieto prejavy majú tendenciu byť prítomné v kombináciách.

Avšak všetky kategórie majú spoločné charakteristiky: 1. správanie je samotnou obeťou (osobou, voči ktorej je namierené) vnímané ako urážlivé, nevhodné, nežiadúce alebo je neželané, 2. táto interakcia sa často odohráva v prostredí výrazných mocenských nerovností medzi aktérmi. To zdôrazňuje často bezvýchodiskovú situáciu, v ktorej sa osoba, ktorá obťažovanie zažíva, nachádza (Uggen & Blackstone, 2004).

1.2.2 Typológia sexuálneho obťažovania podľa Jamesa Grubera

Ďalšiu pomerne komplexnú kategorizáciu prejavov sexuálneho obťažovania vytvoril James Gruber (1992). Svojou prácou sa snažil vyplniť medzery medzi výskumnými zisteniami a zákonným definovaním obťažovania v severoamerickom priestore. Vo svojej práci Gruber pomenovával rôzne formy obťažovania, ktoré vnímal aj ako obťažovanie „niečo za niečo“ (quid pro quo), či ako formu sexuálneho úplatkárstva. Vo svojej práci porovnával výsledky 17 štúdií, pričom vylúčil dáta získané od mužov – predpokladal, že je skúsenosť s obťažovaním rodovo determinovaná. Gruber (1992) tak vytvoril podrobnejšiu typológiu sexuálne obťažujúceho správania, ktorá sa skladá z troch kategórií: verbálne požiadavky, verbálne komentáre a neverbálne prejavy:

  • Verbálne požiadavky:

    • Sexuálne úplatkárstvo: žiadosť obsahuje hrozbu a/alebo prísľub odmeny typu „niečo za niečo“ (napr. ponuka peňažnej odmeny za sex, ponuka lepších pracovných, študijných podmienok za sex);

    • Sexuálne návrhy: žiadosť neobsahuje hrozbu alebo prísľub odmeny, ide však o požiadavku sexuálneho zblíženia;

    • Návrh vzťahu/randenia: opakovaná žiadosť, ktorej cieľom je nadviazať sociálny romantický vzťah.

    • Skryté návrhy: zámer verbálnej požiadavky je skrytý alebo dvojznačný (ide napr. o dvojzmyselné poznámky, komentáre vyslovené nahlas).

  • Verbálne komentáre:

    • Osobné poznámky: komentáre alebo otázky, ktoré nie sú pracovnej povahy a sú adresované priamo žene z dôvodu jej pohlavia/rodu (napr. vtipy, provokovanie, otázky o sexualite alebo o vzhľade a znevažovanie);

    • Subjektívne objektivizácie: poznámky v prítomnosti osoby alebo vo forme fám a klebiet (napr. fámy, že žena je lesba, alebo je sexuálne promiskuitná, verejné diskusie o jej tele alebo sexualite);

    • Sexuálne či rodovo kategorizujúce poznámky: sexuálne podfarbené komentáre o inej žene alebo o ženách vo všeobecnosti (napr. komentáre, ktoré očierňujú ženy vo všeobecnosti alebo očierňujú konkrétnu skupinu alebo kategóriu žien).

  • Neverbálne prejavy:

    • Sexuálne napadnutie/útok: dlhšia alebo intenzívna a agresívna forma sexuálneho kontaktu zahŕňajúca nátlak (napr. pokus o styk alebo priamy pohlavný styk, hladenie na intímnych miestach);

    • Sexuálne dotyky: sexuálne (resp. sexualizované) dotyky. Ide o konanie kratšie a spontánnejšie než sexuálne napadnutie;

    • Sexuálne držanie tela/pózy: narúšanie osobného priestoru a pokusy o fyzický kontakt (napr. pokusy o chňapnutie, zatlačenie do kúta, prekážanie v pohybe);

    • Sexuálne ladené materiály: pornografický materiál alebo mediálne obsahy/predmety, ktoré sexuálne znevažujú ženy alebo ženstvo (napr. nevyžiadané zasielanie filmov, časopisov, sexuálnych hračiek).

1.2.3 Typológia sexuálneho obťažovania podľa Marie Rotundo a kol.

Kolektív Rotundo, Nguyen a Sackett (2001) realizoval metanalýzu 62 štúdií rodových rozdielov v prežívaní a vnímaní obťažujúceho správania. Vo svojej štúdii popisuje kategorizáciu sexuálne obťažujúceho správania na základe siedmych faktorov.

  1. neosobné hanlivé postoje – správanie, ktorého súčasťou sú ponižujúce postoje o mužoch a ženách vo všeobecnosti (napr. obscénne gestá, ktoré nie sú namierené na konkrétnu osobu alebo sexistické vtipy).

  2. osobné hanlivé postoje – správanie namierené priamo voči konkrétnej osobe. Toto správanie predstavuje ponižujúce postoje namierené na jej rod/pohlavie (napr. obscénne telefonáty, znevažovanie kompetencie obťažovanej osoby).

  3. neželaný nátlak na stretnutie/rande – opakujúce sa žiadosti o stretnutie napriek nezáujmu druhej strany (napr. opakujúce sa návrhy ísť von po škole).

  4. sexuálne návrhy – priame žiadosti o sexuálny styk (napr. návrh mať aférku).

  5. sexuálny fyzický kontakt – správanie, pri ktorom má obťažujúci fyzický sexuálny kontakt s obťažovanou osobou (napr. pobozkanie).

  6. nesexuálny fyzický kontakt – správanie, pri ktorom obťažujúci urobí nesexuálny fyzický kontakt s obťažovanou osobou (napr. objatie).

  7. sexuálny nátlak – žiadosti o sexuálny styk alebo násilný styk bez skutočného súhlasu, ktorý je podmienkou zamestnania alebo povýšenia (napr. sexuálne úplatkárstvo, vyhrážanie sa prepustením).

1.3 Súčasný stav vedeckého poznania

1.3.1 Výskum prevalencie sexuálneho obťažovania v akademickom prostredí

Téma sexuálneho obťažovania na pracovisku a vo vzdelávaní sa pod vplyvom sociálnych hnutí za práva žien stala predmetom anglosaského spoločenskovedného výskumu už v 70. rokoch. Samotný výskum problematiky ďalej viedol k problematizovaniu obťažovania aj v legislatíve či vo verejných politikách (Vohlídalová, 2009; Šaldová, Tupá & Vohlídalová, 2009). Akademická literatúra na tému sexuálneho obťažovania sa od tohto obdobia rozvíjala dvoma smermi. Primárne vznikali psychologické a sociálno-psychologické štúdie postojového charakteru (ich predmetom boli hlavne hypotetické scenáre). Následne sa vytvoril druhý smer bádania v oblasti sociológie, ktorý nahliadal na organizačné štruktúry a rodové a mocenské vplyvy v organizáciách. Práve v tomto smere hrali významnú úlohu feministické perspektívy v sociálnych vedách (Hearn & Parkin, 1995). Spolu s vývojom a teoretizovaním konceptu sexuálneho obťažovania vo feministickom myslení sa zároveň vyformovali aj prístupy ku skúmaniu tohto javu (Smetáčková & Pavlík, 2011).

Komplexné výskumy prevalencie sexuálneho obťažovania vo vysokoškolskom prostredí boli realizované už pred vyše 30 rokmi. V posledných rokoch však pozorujeme stále väčšiu diverzifikáciu perspektív i vzoriek respondentiek a respondentov. Niektoré štúdie sa zamerali špeciálne na určité odbory štúdia (napr. študenti a študentky medicíny v Stratton et al., 2005) alebo poukazovali z pohľadu intersekcionality na to, ako prežívajú sexuálne obťažovanie osoby zo znevýhodnených skupín, napr. lesby alebo bisexuálne ženy (Cortina, et al., 1998; Konik & Cortina 2008), či ženy, ktoré sú označované ako stereotypne maskulínne v správaní či vo výzore (Berdahl, 2007). Obdobne sa na intersekciu rodu a sexuálnej orientácie pozerali Fitzgerald a Cortina (2017), ktoré píšu o skúsenosti mužov, ktorí nenapĺňajú rodové očakávania a predstavy o maskulinite.

Nasledujúce sekcie sú najprv venované prehľadu rozvoja výskumu o prevalencii sexuálneho obťažovania v akademickom prostredí, ktoré začínajú v severoamerickom priestore a pokračujú v priestore európskom a v Českej republike. V týchto sekciách uvádzame najzásadnejšie výskumné projekty a poznatky, ktoré ovplyvnili ďalšie skúmanie sexuálneho obťažovania a jeho rôznych rozmerov v akademickom prostredí. Následne sa v ďalšej sekcii venujeme výskumu dôsledkov sexuálneho obťažovania v akademickom prostredí. Ďalej výskumu o názoroch a hodnoteniach sexuálneho obťažovania aj s ohľadom na špecifické premenné, ktoré môžu do toho vstupovať. Posledné dve sekcie sú venované výskumu špecifík sexuálneho obťažovania v akademickom prostredí a výskumom v oblasti prevencie.

1.3.1.1 Výskum prevalencie a skúseností so sexuálnym obťažovaním v severoamerickom prostredí

Prehľad 34 prevalenčných štúdií v USA medzi rokmi 2000 a 2015 poukazuje na rôzne spôsoby merania a kategorizovania sexuálneho obťažovania (Fedina, Holmes & Backes, 2018). Táto diverzita však nie je nevyhnutne problémom, práve naopak, poukazuje na rôzne perspektívy skúmania a mapovania sexuálneho obťažovania. Na nasledujúcich riadkoch poukážeme na niekoľko zásadných výskumov, ktoré sa v severoamerickom priestore venovali štúdiu prevalencie. Kompletný prehľad literatúry za posledné dekády však nebol našim cieľom – v tejto časti sa snažíme primárne zamerať na postupné trendy.

Aj keď už v 80. rokoch iniciovala americká vláda výskumy sexuálneho obťažovania vo federálnom verejnom sektore, zásadným prelomom v oblasti vysokoškolského vzdelávania bola v roku 1988 štúdia Fitzgerald a kolektívu (1988), ktorá tiež testovala dotazník sexuálnych skúseností (skr. SEQ). Cieľom dotazníka bolo na základe typológie (rodovo motivované obťažovanie, neželaná sexuálna pozornosť a sexuálny nátlak) identifikovať skúsenosti študentiek a študentov s rôznymi druhmi neželaného sexuálneho obťažovania. Vzorka pozostávala z 1746 študentiek a 853 študentov, ktoré/í študovali na Midwesternskej a West Coast univerzite alebo boli nedávnymi absolventmi/kami. Okrem študentiek a študentov prieskum realizovali aj medzi pracovníčkami jednej z univerzít – vzorka pozostávala z 307 žien. Jedným zo zásadných záverov výskumu bolo zistenie, že rodovo motivované obťažovanie a neželaná sexuálna pozornosť sú bežnou súčasťou existencie na vysokej škole pre študentky, no aj pre zamestnankyne. 40 % zo všetkých respondentiek žien zažilo na vysokej škole sugestívne a sexistické vtipy a 38 % sexistické poznámky o kariére žien. Aj keď bola neželaná sexuálna pozornosť zriedkavejšia, až 21 % z nich zažilo nevítané zvádzanie – ako pozývanie na večeru a na rande. 4,7 % všetkých žien respondentiek zažilo náznaky vyhrážok ak sa sexuálne nepodriadia. Ďalším zo zistení bolo, že len pre 5 % všetkých dotazovaných žien bolo presvedčených, že zažili sexuálne obťažovanie.

Ďalší podobný výskum v severoamerickom prostredí, ktorý podnietila politická klíma, bol výskum McKinney, Olson a Satterfield (1988). Na vzorke 281 absolventov a absolventiek univerzity (53% žien a 47% mužov) zisťovali, či a od koho zažili študenti a študentky sexuálne obťažovanie počas ich magisterského alebo doktorandského štúdia. Využili na to dotazník, v ktorom zisťovali akademický status páchateľ/ky, jeho/jej rod a frekvenciu viktimizácie študentiek a študentov. Výsledky ukázali, že 35 % žien a 9 % mužov zažilo sexuálne obťažovanie (celkovo 23 % z celej vzorky) zo strany zamestnanca či zamestnankyne fakulty. 96 % žien, ktoré zažili sexuálne obťažovanie, uviedlo, že páchatelia boli muži – zvyčajne išlo o vysoko postavených pedagógov. Sexistické poznámky zažilo 29 % zo všetkých dopytovaných a neželanú sexuálnu pozornosť 15 % z nich. Sexuálne návrhy alebo uplácanie zažilo 3 % až 6 % respondentov a respondentiek.

Neskôr sa téme sexuálneho obťažovania žien s ohľadom na sexuálne násilie venovali Cortina a kolektív (1998). Podľa autoriek už predchádzajúce výskumy naznačili, že obťažovanie zo strany mužských zamestnancov fakulty je na vysokoškolskej pôde značne rozšírené, pričom odhadujú, že jedna z dvoch študentiek zažila nejaké správanie spojené so sexuálnym obťažovaním (autorky vychádzali z výberového súboru 1037 žien). Štúdia bola opäť realizovaná na Midwesternskej univerzite, tentokrát však zohľadňovala aj skúsenosti marginalizovaných skupín – teda etnických a rasových menšín, lesieb, gejov a bisexuálnych ľudí. Výsledky ukázali, že 49 % v tej dobe študujúcich študentiek a 53 % študentiek, ktoré už štúdium ukončili, malo najmenej jednu skúsenosť so sexuálnym obťažovaním a najmenej jeden alebo dvakrát zažili obťažovanie od vyučujúceho počas štúdia na univerzite. Len 20 % zo študujúcich študentiek a 26 % absolventiek štúdia označilo tieto skúsenosti ako sexuálne obťažovanie.

Postupne začali vznikať štúdie, ktoré sa zameriavali na sexuálne obťažovanie vo vybraných študijných odboroch. Schneider, Baker a Stermac (2002) sa vo svojej štúdii zamerali na odbor psychológie v Kanade. Zistili, že 75 % študentiek a 68 % študentov doktorandského programu v odbore psychológia zažilo aspoň jeden typ sexuálneho obťažovania zo strany vyučujúcich mužov počas štúdia na vysokej škole. 32 % študentiek a 43 % študentov zažilo sexuálne obťažovanie od vyučujúcich žien.

Ďalšie odborové štúdie sa zamerali napríklad na študentov a študentky medicíny. Výskum Shinsako, Richman, a Rospenda (2001) preukázal, že 38 % praktikantov a praktikantiek medicíny v USA zažilo sexuálne obťažovanie na pracovisku, pričom vyššiu mieru prevalencie vykazovali študentky ženy. Z analyzovaných dát tiež vyplynulo, že išlo hlavne o skúsenosti s rodovo motivovaným obťažovaním (59 % incidentov), nechcené dotýkanie a sexuálny nátlak boli už zriedkavejšie (5 % a 4 % incidentov). Študenti a študentky zároveň vykazovali opakované skúsenosti so sexuálnym obťažovaním. Klímou v amerických odboroch medicíny sa zaoberal aj ďalší výskum (Sekreta, 2006), ktorý poukázal na prítomnosť sexuálneho obťažovania v každodennej socializácii akademickej hierarchie – skúsenosti mali študenti/študentky, internisti/internistky i praktikanti/praktikantky. Tento výskum poukazoval na organizačnú klímu, hierarchický program mentorovania i neschopnosť vyvodiť zodpovednosť zo strany vedenia. Výskum sexuálneho obťažovania sa tak postupne začal zameriavať aj na organizačné podmienky a klímu ako na faktory prítomnosti sexuálneho obťažovania.

V roku 2005 realizovala Asociácia amerických univerzitných žien online prieskum, ktorý svoje otázky sústredil na skúsenosti so sexuálnym obťažovaním (Hill, Silva, 2005). Tento prieskum však nevychádzal z komplexnejšieho ponímania sexuálneho obťažovania – napr. vynechal sexistické komentáre a zameral sa len na sexuálne invazívne správanie. Z výsledkov vyplynulo, že 62 % študentiek a 61 % študentov zažilo sexuálne obťažovanie na vysokej škole. V 80 % sa ho dopúšťali rovesníci šudenti, a len 18 % zamestnanci/zamestnankyne fakulty. Študentky zažívali vo väčšej miere sexuálne obťažovanie, ktoré obsahovalo fyzický kontakt: až 35 % oproti 29 % študentov. Viac ako 41 % študentiek a 36 % študentov zažilo sexuálne obťažovanie už v prvom roku ich štúdia.

V roku 2006 zreprodukovali výskum so SEQ dotazníkom Huerta a kolektív (2006). Vo výberovom súbore pracovali so 1455 ženami absolventkami vysokoškolského štúdia. V tomto výskume sa však zamerali nielen na skúsenosti s vyučujúcimi, ale aj s rovesníkmi. 56,6 % respondentiek malo minimálne raz skúsenosť so sexuálnym obťažovaním. 92,4 % z nich malo skúsenosť s rodovým obťažovaním, 53 % zažilo neželenú sexuálnu pozornosť a 4,8 % uviedlo, že boli vystavené sexuálnemu nátlaku. Viac ako 80 % osôb, ktoré sa obťažovania dopúšťali, boli muži.

V roku 2014 prebral SEQ dotazník kolektív autorov a autoriek (Johnson, Widnall & Benya, 2018) s cieľom pretvoriť ho na obšírnejší nástroj mapovania sexuálneho obťažovania. Následne vytvorili ACR 3, tzv. dotazník spolupracujúcej klímy na vysokoškolskej pôde. Dotazník sa konvenčne dopytuje na rodovo motivované obťažovanie (sexistická nenávisť a neslušné/vulgárne správanie), neželanú sexuálnu pozornosť a sexuálny nátlak. V rámci ich výskumu sa pohybovala celková miera sexuálneho obťažovania študentiek a študentov na školskej pôde Texaskej a Pensylvánskej univerzity od 20 do 50 % v závislosti od stupňa vzdelania (študujúci, absolventi) a od toho, aký odbor študentka či študent študovali. Výskum odhalil, že ženy študujúce prírodné vedy, inžinierstvo a medicínske odbory (kde dominujú muži) zažili viac sexuálneho obťažovania v porovnaní s inými odbormi. Prípadov obťažovania zo strany zamestnancov a zamestnankýň na odboroch medicíny bolo vyše dvakrát viac.

Postupne vznikali aj ambicióznejšie výskumné projekty s rozsiahlejšími výberovými súbormi. Jedným z nich bol aj výskum na 9 vysokých školách v USA, ktorý zbieral dáta o sexuálnej viktimizácicii študentov a študentiek počas akademického roka 2014 – 2015 (Krebs et al., 2016). Zberu dát sa zúčastnilo 23000 študentov a študentiek a prevalencia skúseností sa pohybovala od 14 % po 46 % na niektorých univerzitách. Celkovo 28 % študentiek na všetkých školách zažilo sexuálne obťažovanie. Vynútený sexuálny kontakt zažilo 7,7 % študentiek, zatiaľ čo neželané sexuálne návrhy, gestá, komentáre alebo vtipy zažilo na akademickej pôde 90,9 % študentiek. 13,2 % študentov mužov bolo terčom sexuálneho obťažovania.

V posledných rokoch bol v severoamerickom proestore publikovaný výskum o sexuálnom obťažovaní na akademickej pôde od Rosenthal, Smidt a Freyd (2016). Výskumný kolektív opäť využil skrátenú verziu SEQ dotazníka na výberovom súbore 525 študentov a študentiek (61,7 % žien a 38,3 % mužov). Štúdia opäť potvrdila značne rozšírené skúsenosti s obťažovaním vo vysokoškolskom prostredí. Potvrdila tiež, že študentky čelia takémuto správaniu vo vyššej miere zo strany spolužiakov aj zo strany vyučujúcich. Výsledky ukázali, že 38 % študentiek a 23,4 % študentov zažilo sexuálne obťažovanie zo strany zamestnancov a zamestnankýň. 13 % študentiek zažilo jeden incident, 7,7 % dva incidenty a 17,5 % tri a viac incidentov. Zo strany iných študentov a študentiek zažilo sexuálne obťažovanie 57,7 % študentiek a 38,8 % študentov. 86 % žien a 63,8 % mužov uviedlo, že zažili obťažovanie od mužov a 14,5 % žien a 29,8 % mužov od žien obťažovateliek. Zo všetkých študentiek a študentov, ktorí zažili sexuálne obťažovanie, nahlásilo tento incident niekomu na vysokej škole len 6,4 %. Táto štúdia tiež poukázala na to, že študentky jedného z odborov (konkrétne študijný odbor práva) zažívali sexuálne obťažovanie ešte vo vyššej miere ako priemer vo vzorke v iných odboroch: 1,58-krát viac zo strany zamestnancov a 1,5-krát viac celkovo.

1.3.1.2 Výskum prevalencie a skúseností so sexuálnym obťažovaním v Európe

V európskom priestore vzniklo v ostatnom čase niekoľko prevalenčných štúdií, ktoré boli prevažne národných rozmerov. Napríklad vo výskumnom projekte o skúsenostiach študentiek vo Veľkej Británii z roku 2010 uviedlo 68 % študentiek, že zažili obťažovanie vrátane neželaných dotykov, posielania sexuálnych obrázkov a neželaných sexuálnych komentárov, 16 % z nich zažilo neželané bozky, dotyky alebo obťažovanie (National Union of Students, 2011).

Výzvou pre výskumníkov a výskumníčky boli komparatívne štúdie, ktoré by zahŕňali väčšiu vzorku z viac ako jedného štátu. Napríklad štúdia z roku 2017 skúmala prevalenciu na vzorke vyše 21 000 respondentiek študentiek z Nemecka, Veľkej Británie, Talianska, Španielska a Poľska (List, 2017). Až 61 % z tých respondentiek, ktoré zažili nejakú formu sexuálneho obťažovania, ho aspoň raz zažili na univerzite. Vyššia miera prevalencie bola zároveň medzi študentkami vo Veľkej Británii, Nemecku a Poľsku. V značnej miere išlo o páchateľov mužov.

Ešte väčší výberový súbor, aj keď len v medziach jednej krajiny, obsahoval výskum zameraný na skúsenosti so sexuálnym obťažovaním na nórskych vysokých školách z roku 2018 (Sivertsen et al., 2019). Výskum zahŕňa aj absolventov a absolventky a predstavuje výberový súbor vyše 50 000 respondentov a respondentiek (z toho 69,1 % žien). Výskum pristúpil ku konceptu sexuálneho obťažovania z perspektívy nórskej legislatívy a hodnotil 7 položiek. Tie zahŕňali verbálne, neverbálne i fyzické formy sexuálneho obťažovania. Sexuálne obťažovanie počas celého štúdia na vysokých školách podľa štúdie zažilo 24,2 % respondentiek a respondentov (31,3 % žien, 8 % mužov), zatiaľ čo 16,7 % z nich (21,6 % žien a 5,7 % mužov) zažilo sexuálne obťažovanie za posledný rok. Najčastejšou formou zažitého sexuálneho obťažovania boli sexuálne návrhy alebo komentáre o tele a neželané dotýkanie, objímanie či bozkávanie. Znásilnenie a pokus o znásilnenie hlásilo 3,4 % respondentiek a 2,1 % respondentov. Výskum tiež ukázal, že v porovnaní s obťažovaním v rovesníckych kolektívoch, bolo obťažovanie zo strany vyučujúcich zriedkavejšie.

Bližšie k Slovensku výskum sexuálneho obťažovania na akademickej pôde uskutočnili českí výskumníci a výskumníčky. Na prelome rokov 2008 a 2009 sa na jednej z pražských fakúlt uskutočnil výskum na výberovom súbore 700 respondentov (464 študentiek a 236 študentov) (Vohlídalová, 2009; Smetáčková & Pavlík, 2011). Výskum uplatňoval prístup SEQ dotazníka a bol upravený podľa potrieb českého prostredia, sústredil sa však len na skúsenosti od vyučujúcich. Výsledky ukázali, že niektorú z foriem sexuálneho obťažovania zažilo približne 66 % študujúcich, 18 % malo skúsenosti s neželanou sexuálnou pozornosťou zo strany vyučujúcich a okolo 9 % sa stretlo so sexuálnym nátlakom. Niektorú zo všetkých foriem obťažovania zažilo až 67 % respondentov a respondentiek. Najviac skúseností mali študenti a študentky so zosmiešňujúcimi poznámkami o mužoch a ženách o ich vzhľade, schopnostiach a vlohách k určitým povolaniam (konkrétne takéto správanie na škole zažilo 47 % študentov a 53 % študentiek). Ďalej nasledovalo okukovanie, ktoré opakovane zažilo 28 % študentiek a 13 % študentov. Rozprávanie erotických alebo sexuálne ladených vtipov pri výučbe zažilo aspoň raz 23 % študentiek a takmer 27 % študentov. Ďalšie relatívne početne zastúpené správanie bolo znevýhodnenie alebo zvýhodnenie na základe pohlavia. U študentiek oproti študentom prevažoval podiel tých, ktoré si myslia, že boli kvôli svojmu rodu zvýhodnené (14 % študentov a necelých 21 % študentiek). U študentov prevládali skúsenosti so znevýhodňovaním na základe pohlavia/rodu (20 % študentov a 16 % študentiek). Oproti študentom mali však študentky viac skúseností s neželanou sexuálnou pozornosťou v podobe opakovaných žiadostí o stretnutie (17 % študentiek a 8 % študentov). Sexuálny nátlak bol aj v prípade tejto štúdie najzriedkavejší, no stále prítomný. Celkom 12 študentiek a 1 študent (1,8 %) uviedli, že sa s nimi vyučujúci snažil nadviazať intímny vzťah. S výnimkou zvýhodnenia na základe pohlavia/rodu sa väčšiny foriem sexuálneho obťažovania dopúšťali muži, avšak ani počet incidentov od vyučujúcich žien nebol zanedbateľný.

Najnovší prieskum skúseností so sexuálnym obťažovaním a násilím vo vysokoškolskom prostredí v Českej republike publikovala nezisková organizácie Konsent (Konsent, 2020). Z analýzy dát získaných od 1436 respondentiek a respondentov vyplynulo, že 21,5 % z nich malo skúsenosť so znásilnením alebo pokusom o znásilnenie, ktorý sa odohral počas vysokoškolského štúdia. Viac ako jedna tretina z nich uviedla, že sa to odohralo priamo na akademickej pôde alebo to bolo spojené s univerzitou. V 78 % prípadoch išlo o páchateľa/páchateľku na rovnakej hierarchickej úrovni (resp. o rovesníka/rovesníčku v školskom prostredí). No napriek tomu 85 % opýtaných uviedlo, že situáciu nikde nenahlásili. Najčastejšie udávané dôvody boli, že nevedeli na koho sa obrátiť, neboli si istí závažnosťou situácie, za situáciu sa hanbili alebo to bolo príliš psychicky náročné. Zásadnou informáciou je tiež to, že až 98,7 % študentov a študentiek uviedlo, že nedostali od vysokej školy žiadnu informáciu o sexuálnom obťažovaní, ani o tom, ako ho riešiť.

1.3.2 Výskumné poznatky o dôsledkoch sexuálneho obťažovania na vysokej škole

Z prehľadu zahraničných výskumov vyplýva, že osoby, ktoré zažili sexuálne obťažovanie počas vysokoškolského štúdia, môžu následne zápasiť s množstvom negatívnych následkov (Klein & Martin, 2019; Wood et al., 2018): V oblasti psychických následkov dominuje najmä depresia, pocity hanby, izolácie, bezmocnosti a zlosti, symptómy posttraumatickej stresovej poruchy (PTSP)2 a znížená miera spokojnosti so životom. Medzi následkami, ktoré zasahujú aj telesnú oblasť, sa objavuje nevoľnosť (nausea), poruchy spánku, poruchy príjmu potravy, zvýšený výskyt telesných ochorení a u študentov (vo väčšej miere než u študentiek) aj zvýšená náchylnosť konzumovať alebo nadužívať alkohol či iné návykové látky.

Psychická záťaž (distres) plynúca zo zážitkov sexuálneho obťažovania vedie zároveň k zníženej akademickej spokojnosti (academic satisfaction), k väčšiemu odlúčeniu od akademického prostredia a k nižším akademickým výkonom v dôsledku zníženého sústredenia počas výučby (Klein & Martin, 2019; Wood et al., 2018; Johnson, Widnall & Benya, 2018; Akpotor, 2013; Huerta et al., 2006). Snaha chrániť seba samých môže u obetí sexuálneho obťažovania viesť k poklesu motivácie navštevovať prezenčnú formu výučby, k zvýšenej miere absencií na prezenčnej výučbe, k zmene školiteľov/školiteliek, zmene študijného odboru, prestupu na inú vysokú školu alebo k úplnému zanechaniu štúdia (Johnson, Widnall & Benya, 2018; Wood et al., 2018).

Konkrétna podoba negatívnych následkov sexuálneho obťažovania je podmienená viacerými faktormi. Formy sexuálneho obťažovania nevplývajú na závažnosť následkov vždy priamo úmerne. Aj zdanlivo menej závažné formy sexuálneho obťažovania môžu viesť k závažným negatívnym následkom, najmä pokiaľ sa objavujú opakovane, počas určitého časového obdobia (Johnson, Widnall & Benya, 2018). Významnou premennou ovplyvňujúcou následky sexuálneho obťažovania je pozícia, ktorú osoba dopúšťajúca sa sexuálneho zneužívania v inštitúcii, zastáva. Čím väčšou mocou nad obeťou páchateľ/páchateľka disponuje, tým výraznejšie negatívne následky obeť zažíva (Johnson, Widnall & Benya, 2018). V tejto súvislosti zohrávajú významnú rolu aj reakcie fakulty či univerzity voči prípadom sexuálneho obťažovania. Neprimerané reakcie vedú k pocitom inštitucionálnej zrady a prehlbujú u obetí negatívne následky sexuálneho obťažovania (Smith & Freyd, 2013, 2014; Bellis, 2020). Neprimerané reakcie môžu mať podobu nekonania – napr. nevyšetrovanie sťažností týkajúcich sa sexuálneho obťažovania, neposkytnutie vhodných dočasných ochranných opatrení obetiam; alebo podobu aktívnych krokov – napr. poskytnutie dezinformácií alebo potrestanie osôb, ktoré nahlásia obvinenia zo sexuálneho obťažovania (Smith & Freyd, 2014; Bellis, 2020), či necitlivé alebo hodnotiace otázky počas toho, čo obeť poskytuje výpoveď o sexuálnom obťažovaní (White House Task Force to Protect Students from Sexual Assault, 2014). Pravdepodobnosť, že obete sexuálneho obťažovania zažijú inštitucionálnu zradu narastá v prípadoch, kedy je páchateľom či páchateľkou osoba z radov vyučujúcich alebo iných zamestnancov fakulty alebo univerzity (Rosenthal, Smidt & Freyd, 2016).

Niektoré štúdie (napr. Jirek & Saunders, 2018) zároveň zistili, že u jedincov, ktorí zažili sexuálne obťažovanie, sa následne objavil aj fenomén post-traumatického rastu (PTG, z angl. posttraumatic growth), ktorý je chápaný ako proces i výsledok, pri ktorom ľudia nie iba prekonajú traumu, ale dokážu sa ďalej rozvinúť a rásť. PTG predstavuje kvalitatívne zmeny vo fungovaní jedinca, presahujúce tú úroveň adaptácie, ktorá existovala pred traumou; nie je výrazom odolnosti organizmu voči stresu a poškodeniu (nie je prejavom toho, že jedinec nebol traumou negatívne zasiahnutý), ale je, naopak, výsledkom zápasu jedinca s traumou (Tedeschi & Calhoun, 2004)^.[Koncepcia PTG „netvrdí a nechce vyvolávať dojem, že traumatizujúce udalosti sú dobré. Viktimizácia nie je v žiadnom prípade priaznivou životnou udalosťou. Inak povedané, viktimizácia nepredstavuje vítanú príležitosť k pozitívnej premene osobnosti“ (Čirtková, 2014, s. 106.).]

1.3.3 Vedecké poznatky o názoroch na sexuálne obťažovanie

Výskum zameraný na sexuálne obťažovanie (nielen vo vysokoškolskom prostredí) sa od 80. rokov 20. storočia začal sústrediť na postoje, názory, resp. presvedčenia o rôznych aspektoch sexuálneho obťažovania, čo malo zásadný vplyv na organizačné štúdiá. Postoje členov a členiek komunity sa pretavujú v sociálnu prax a môžu viesť k prehlbovaniu alebo neriešeniu prípadov sexuálneho obťažovania v organizácii (Hearn & Parkin, 1995; Johnson, Widnall & Benya, 2018). Malovich a Stake (1990) napríklad uvádzajú niekoľko dôvodov, prečo je výskum názorov na sexuálne obťažovanie (napr. tolerancia sexuálneho obťažovania) kľúčový v konkrétnych organizačných štruktúrach (napr. v akademickom prostredí):

  • Predstavy a vnímanie obťažovania sú relevantné pre osoby, ktoré obťažovanie zažili. Ovplyvňujú totiž ich stratégie vyrovnávania sa so situáciou ako aj ďalšie rozhodnutia týkajúce sa profesionálneho a súkromného života.

  • Predstavy a vnímanie obťažovania v konkrétnych organizáciách môžu ovplyvniť to, či k sexuálnemu obťažovaniu bude beztrestne a normalizovane dochádzať aj naďalej.

  • Predstavy a názory okolia na osoby, ktoré zažili sexuálne obťažovanie v organizáciách, môžu ovplyvňovať to, ako sa okolie k tejto osobe bude stavať a ako bude posudzovať jeho/jej situáciu.

Organizačná kultúra a jej prax sa však nevyskytujú v sociálnom vákuu. Názory a postoje sa u ľudí formujú už pred tým, než sa stanú súčasťou nejakej komunity, napríklad na akademickej pôde. Preto je nevyhnutné zohľadňovať aké sú spoločensky prevládajúce názory predstavy o sexuálnom obťažovaní (Dudová & Uhde, 2006). Napríklad reprezentatívny výskum z roku 2003 (Bodnárová & Filadelfiová, 2003 in Holubová, 2007) ukázal, že bola v danej dobe značným spoločenským sentimentom na Slovensku ľahostajnosť voči sexuálnemu obťažovaniu. Podľa nedávneho prieskumu Eurobarometer 449 na tému rodovo podmieneného násilia a rodovej diskriminácie sa Slovensko radí do bloku krajín EÚ, ktoré sú viac tolerantné voči sexuálnemu obťažovaniu3 (Directorate-General for Justice and Consumers, European Commission, 2016).

U výskumníkov a výskumníčok v severoamerickom priestore sa už od 80. rokov objavovala zásadná výskumná otázka, a to aký typ incidentov považujú ženy i muži za sexuálne obťažovanie. Záujem o tému vznikal v tomto geografickom priestore aj vďaka porotným súdnym sporom, ktoré nanovo otvárali otázku aké individuálne rozdiely existujú v posudzovaní sexuálneho obťažovania a hostilného sexistického prostredia (Rotundo, Nguyen & Sackett, 2001; Rothgerber et al., 2020). Individuálne predstavy o tom, čo presne predstavuje sexuálne obťažovanie, zaujímali v severoamerickom priestore vedcov a vedkyne aj preto, že pre posudzovanie závažnosti konania pred súdom bolo nutné vytvoriť istý štandard. V Spojených štátoch Amerických v 90. rokoch totiž vznikol koncept “rozumnej osoby”, kedy sa sudcovia a sudkyne pokúšali podľa spoločenskej klímy určiť hranicu toho, aké správanie by bolo pre “bežného rozumného človeka” už nepríjemné. Neskôr sa teoretici a teoretičky snažili zohľadniť spoločenské a rodové štruktúry, čo ich viedlo k vytvoreniu konceptu tzv. “rozumnej ženy” (Clarke, 2020; Rothgerber et al., 2020). Samotné právne vymedzenie sexuálneho obťažovania totiž otvára priestor pre rôzne typy konania, ktoré však nemusia byť v konkrétnych organizačných podmienkach považované za problematické, resp. nemusia byť označené za sexuálne obťažovanie (Rubin & Borgers, 1990; Vohlídalová, 2009; Smetáčková & Pavlík, 2011; Johnson, Widnall & Benya, 2018).

Ako jeden z najzásadnejších faktorov vnímania správania ako obťažujúceho a jeho označenia za sexuálne obťažovanie môžeme podľa prehľadovej štúdie Clarke (2020) označiť hierarchiu. Podľa Clarke muži i ženy vnímajú správanie ako závažnejšie, ak má obťažujúca osoba mocenskú výhodu (organizačnú – napr. nadriadený, či spoločenskú – napr. muž, beloch). V slovenskom prostredí napr. Lovaš a Vasková (2014) hovoria o tom, že študenti a študentky v ich výskume považovali jednotlivé scenáre obťažovania za nevhodné viac, ak bol obťažujúcim vyučujúci.

Zásadný vplyv na presvedčenia o sexuálnom obťažovaní má aj konkrétna organizačná klíma, v ktorej sa muži i ženy zdržiavajú (Konrad & Gutek, 1986). Napríklad ak sú v organizácii rozšírené vtipy, sexistické poznámky alebo iné sexuálne ladené správanie, respondenti a respondentky majú tendenciu byť do správania socializovaní a socializované a zriedkavejšie ho vyhodnocovať ako problematické – keďže to považujú za prirodzenú súčasť organizačnej kultúry (k podobnému záveru prichádzajú aj De Judicibus & McCabe, 2001; McCabe & Hardman, 2010). Konrad a Gutek (1986) však zároveň tvrdia, že socializácii a legitimizácii takéhoto správania sú v organizáciách a kolektívoch viac vystavení muži v dominantne mužských kolektívoch. To môže podľa nich predstavovať „začarovaný kruh“ vzájomnej socializácie. Zároveň je to podľa autoriek aj faktor, ktorý prispieva k tomu, že majú muži viac tendenciu zľahčovať incidenty sexuálneho obťažovania.

Otázku prečo niektoré respondentky a respondenti výskumu majú tendenciu rôzne skúsenosti s obťažovaním považovať za problematické, si kládli aj Mazer a Percival (1989). K ich záverom patrí to, že častejšia skúsenosť s obťažovaním nie je predpokladom, že respondenti a respondentky budú uvedené scenáre považovať za problematické. Práve naopak. Mazer a Percival (1989) dôvodia, že v organizáciách môžu častejšie skúsenosti s obťažovaním viesť k tomu, že ich respondenti a respondentky internalizujú a budú ich považovať za prirodzenú súčasť organizačnej praxe. To, čo skutočne ovplyvňuje ich vnímanie konania ako závažného, sú podľa autoriek ich spoločenské postoje voči rodovým rolám mužov a žien. S ohľadom na horeuvedené výsledky aj O’Connor a kolektív (2004) dôvodia, že najsilnejšími faktormi ovplyvňujúcimi presvedčenia mužov a žien o tom, či nejaké správne predstavuje sexuálne obťažovanie, sú rod a socializácia, resp. prítomnosť v organizačnej kultúre, ktorá je sexistická. Séria výskumov, ktoré sa zameriavali na ospravedlňovanie, resp. tolerovanie sexuálneho obťažovania, vznikala už v 90. rokoch 20. storočia. Výskumy sa v tomto ohľade sústredili na to, do akej miery respondenti a respondentky súhlasia s rodovými stereotypmi a tzv. mýtmi o sexuálnom násilí, ktoré prenášajú vinu z obete obťažovania na páchateľa/páchateľku (Burt, 1980; Benedict, 1994). Burt (1980, s. 217) definuje tieto mýty ako predsudky a stereotypy, či falošné predstavy o sexuálnom násilí, jeho obetiach a páchateľoch. Lonsway, Cortina a Magley (2008) vidia význam mýtov znásilnenia v tom, že ide o presvedčenia, ktorých cieľom je poprieť a podporiť mužské sexuálne násilie. Výskumníci a výskumníčky začali pod vplyvom feministického myslenia spájať stotožňovanie sa s mýtmi a presvedčeniami o rigidných rodových rolách, pozícií žien ako sexuálnych objektov a o hierarchii mužských a ženských rodových rolí (Konrad & Gutek, 1986; Malovich & Stake, 1990; Truman, Tokar & Fischer, 1996; De Judicibus & McCabe, 2001; Russell & Trigg, 2004; McCabe & Hardman, 2010). Quinn (2002) napríklad poukazuje na kvalitatívne výskumy, ktorých výsledky spájajú presvedčenie o mýtoch znásilnenia a vyviňovaní páchateľa a obviňovaní obete zo sexuálneho obťažovania4. Už Lonsway a Fitzgerald (1995) poukazujú na to, že sa spomínané mýty udržiavajú s cieľom legitimizovať (resp. zdôvodňovať) kultúrnu prax sexuálneho násilia. V závere ich výskumu však dodávajú, že (primárne u mužov) viera v mýty sexuálneho násilia silne koreluje s nimi vytvoreným indexom „nevraživosti voči ženám“, ale aj s „tradičnými“ predstavami o podriadenej ženskej rodovej role. Autorky ďalej vysvetľujú rodové rozdiely tým, že zatiaľ čo viera v „mýty sexuálneho násilia“ u mužov môže slúžiť na zdôvodnenie sexuálneho násilia, u žien slúži na to, aby popierala individuálnu zraniteľnosť. K podobnému záveru s ohľadom na index „nevraživosti voči ženám“ vo svojom prieskume ďalej prichádzajú Russell a Trigg (2004) či Lonsway, Cortina a Magley (2008).

Už v 80. a 90. rokoch 20. storočia výskumníci a výskumníčky hľadali spojenie medzi predstavami o rodových rolách a predstavami o sexuálnom násilí a obťažovaní. V tomto ohľade sa existujúci výskum sústredil na vnímanie a presvedčenia primárne o ženskej rodovej role. Z výskumov totiž vychádza, že vnímanie sexuálneho obťažovania ovplyvňujú tieto presvedčenia dokonca viac, ako vlastná skúsenosť s obťažovaním alebo násilím (Carmody & Washington, 2001). Napríklad Jensen a Gutek (1982) hovoria o konvenčných ženských rodových rolách ako spojených s pasivitou, submisivitou a strachom. Naproti tomu mužské rodové roly sú spájané s agresivitou či oportunizmom. Truman, Tokar a Fisher (1996) nachádzajú spojenie medzi tým, či sa muži prikláňajú k „tradičným typom maskulinity“ a tým, ako sami podporujú mýty sexuálneho násilia. Kolektív spája predstavy o sexuálnom obťažovaní s tzv. ideológiou maskulinity: „[Ide o] podporovanie a internalizovanie systému kultúrnych predstáv o maskulinite a maskulínnych rodových rolách“ (Truman, Tokar & Fisher 1996, s. 556). Vo svojom výskume však poukazujú na to, že dôležitejšími faktormi ako uvedená ideológia maskulinity sú prijateľnosť mýtov znásilnenia a tzv. „anti-feministické názory“ – ide o súbor presvedčení, ktorých spoločným menovateľom je, že predpokladajú prirodzenú submisivitu alebo podriadenosť žien voči mužom.

Výskumníkov a výskumníčky, ktoré sa zaoberali názormi či predstavami o rôznych aspektoch sexuálneho obťažovania, zároveň zaujali aj disparity, ktoré nachádzali medzi svojimi respondentmi a respondentkami (Rotundo, Nguyen & Sackett, 2001). Za najsilnejšiu variabilnú už pred troma dekádami Fitzgerald a Ormerod (1991) označili samotný rod respondenta/respondentky. Avšak O’Connor a kolektív (2004) vďaka svojmu výskumu zdôrazňujú, že by výskumy mali zohľadňovať faktory, ktoré korelujú s rodom, namiesto toho aby esencialisticky predpokladali, že je rod tým konkrétnym faktorom, ktorý ovplyvňuje presvedčenia a názory. Séria výskumov (viď napr. Hewitt Loy & Stweart, 1984; Pryor, 1985; Konrad & Gutek, 1986; Rubin & Borgers, 1990; Malovich & Stake, 1990; Quinn, 2002; McCabe & Hardman, 2010) napríklad poukazuje na to, že muži respondenti majú tendenciu podhodnocovať závažnosť incidentu obťažovania, ako aj podstatu sexuálneho obťažovania. Toto poznanie výskumníkov a výskumníčky zaujalo už v 80. rokoch. Napríklad Pryor (1985) vo svojich záveroch dodáva, že muži zároveň zriedka nahlasujú skúsenosť so sexuálnym obťažovaním, čo je podľa neho výsledkom stereotypných predstáv o mužskej sexualite v komunitách, v ktorých sa pohybujú. Podobné závery vyvodzujú z výskumov v českom prostredí Křížková (2006), Vohlídalová (2009) i Smetáčková a Pavlík (2011) – ženy sú podľa nich k problému sexuálneho obťažovania citlivejšie a rozhodne menej tolerantnejsie ako muži. Podľa výskumu Křížovej (2006) majú tiež ženy častejšie tendenciu vnímať osobu, ktorá sa sťažuje na sexuálne obťažovanie, ako „normálnu“, a muži zase častejšie vnímajú túto osobu ako „precitlivelú“. Istý vhľad do témy nám ponúka aj Clarke (2020), ktorá sumarizuje výsledky výskumov poukazujúce na to, že muži a ženy majú kvalitatívne iné skúsenosti so sexuálnym obťažovaním – muži zriedkavejšie ako ženy vnímajú sexuálne obťažovanie (nátlak) ako zastrašujúci a sexistické správanie ako degradujúce. Výskum Truman, Tokar a Fischer (1996) však poukazuje na to, že rodovo stereotypné vnímanie a bagatelizovanie sexuálneho obťažovania môže byť v rovnakom pomere prítomné medzi mužmi i ženami. Russel a Trigg (2004) poukazujú na to, že zatiaľ čo medzi mužmi respondentmi a ženami respondentkami často existuje zhoda v scenároch obťažovania quid pro quo, častejšie sa ich presvedčenia o tom, že ide o sexuálne obťažovanie, rozchádzajú v prípadoch, ktoré sa nachádzajú v „šedých zónach“ alebo v ambivalentných prípadoch.

Inou kategóriou výskumov sú tie zamerané na predstavy majority o obeti sexuálneho obťažovania, resp. výskumy o tom, akú obeť sexuálneho obťažovania respondenti a respondentky v konkrétnych situáciách považujú za dôveryhodnú. Podľa De Judicibus a McCabe (2001) má zmysel venovať sa predstavám o obetiach sexuálneho násilia a obťažovania, pretože práve tieto predstavy ovplyvňujú to, akým spôsobom bude s obeťami zaobchádzané. Fitzgerald a Ormerod (1991) zároveň poukazujú na to, že predstavy a vnímanie osoby, ktorá zažila sexuálne obťažovanie, ovplyvňuje u kolektívu to, ako vyhodnocujú jej predchádzajúce správanie – teda názory na to, do akej miery je za incident zodpovedná. Vo výskume Hinze (2004) napríklad do popredia vstupuje predstava o obeti sexuálneho obťažovania ako „precitlivenej“, čím sa upevňuje predstava o sexuálnom obťažovaní ako o „prirodzenej“ súčasti práce, voči ktorej zamestnanci a zamestnankyne nemôžu namietať. Avšak výskum Diekmann a kolektívu (2012) poukazuje na to, ako sa predstavy o obetiach sexuálneho obťažovania môžu meniť podľa toho, koľko a aké informácie o situácii obete a jej motiváciách respondenti a respondentky majú.

Samostatnou kategóriou výskumov sú tie venujúce sa hodnoteniu hypotetických scenárov sexuálneho obťažovania v konkrétnych podmienkach. Z výskumu Vohlídalovej (2015) medzi študentmi a študentkami vysokých škôl napr. vyplýva, že za najvhodnejšie správanie považujú respondenti a respondentky nahlásenie incidentu vedeniu fakulty alebo inému manažmentu. Vohlídalová však zároveň dodáva, že podľa výskumov je práve takéto konanie u obetí obťažovania najzriedkavejšie, naproti tomu, mlčanie je podľa autorky najčastejšia reakcia, voči ktorej sa respondenti a respondentky vyhradzovali veľmi kriticky. Ide teda o diskrepanciu medzi vnímaním abstraktnej a konkrétnej situácie so sexuálnym obťažovaním (Rubin & Borgers, 1990; Smetáčková & Pavlík, 2011).

Výskumy zamerané na prežívanie a vnímanie situácie samotnou osobou, ktorá obťažovanie zažila5, sú tiež relevantné. Výskumníci a výskumníčky sa v tomto ohľade venujú otázkam ako sa so skúsenosťou s obťažovaním obeť vyrovnáva. Ide o tzv. osobnú orientáciu voči sexuálnemu správaniu (Konrad & Gutek, 1986). Aj u osôb so skúsenosťou so sexuálnym obťažovaním či násilím sa podľa existujúcich štúdií prejavujú mýty sexuálneho násilia či vyviňovanie páchateľov ktoré vedie ku spochybňovaniu vlastnej situácie či k presvedčeniu, že za správanie môže obeť sama (Konrad & Gutek, 1986; Očenášová, 2015; Klimentová, 2015). Ako píšu Jensen a Gutek (1982), najčastejšie prístupy sebaobviňovania môžeme rozdeliť do troch kategórii: „moje správanie to vyprovokovalo“ (napr. tým ako som bola oblečená), „moje správanie to privodilo“ (napr. tým, že som tam išla sama), „som typ osoby, ktorej sa takéto veci dejú“. V istom ohľade možno povedať, že sebaobviňovanie obetí sexuálneho obťažovania v mnohých prípadoch môže vyplývať z predstavy, že je obeť tá, ktorá musí „strážiť“, či regulovať sexualitu ľudí okolo seba svojím správaním (Collinson & Collinson, 1996; Carmody & Washington, 2001; Hlavka, 2014).

Aj tu však vstupujú do procesov spracovávania vlastnej skúsenosti predstavy o rodových rolách. Malovich a Stake (1990) či Hinze (2004) napríklad dôvodia, že ženy, ktoré sa identifikujú ako konzervatívne, zvyknú zriedkavejšie nahlasovať svoje skúsenosti so sexuálnym násilím alebo sú viac tolerantné a vyhýbavé voči incidentom, ktoré sú obťažujúce. Naopak podľa Pryora (1985), osoby, ktoré vykazujú tzv. pro-feministické názory (t. j. flexibilnejšie predstavy o rodových rolách), majú tendenciu častejšie nahlasovať skúsenosti so sexuálnym obťažovaním.

Z horeuvedených výskumov tak vychádza značný vplyv rodových očakávaní a sociálnych hierarchií na to, ako muži i ženy vyhodnocujú závažnosť obťažujúceho správania, či dokonca ako vnímajú obete obťažovania seba samotné. V podmienkach akademického prostredia sa však tieto hodnotenia a názory spájajú aj so špecifickým charakterom prostredia, čomu sa venuje nasledujúca sekcia.

1.3.4 Špecifiká sexuálneho obťažovania v akademickom prostredí

Vo svojej monografií venovanej štúdiu sexuality v organizáciách Hearn a Parkin (1995) zdôrazňujú, že akékoľvek štúdium vzťahov a spoločenských štruktúr musí dbať na špecifiká organizačnej kultúry, hierarchií a diskurzov, ktoré v tejto organizácií panujú. Nie sú to však len špecifiká organizačnej kultúry, ktoré je nutné zohľadňovať, ale aj komunitné rodové režimy či diskurzy o rase a etnicite, ktoré v organizáciách naberajú svoju materiálnu podobu vo vzťahoch, očakávaniach a správaní – čím vytvárajú tzv. organizačnú klímu6 (Dudová & Uhde, 2006; Townsley & Geist, 2000; Dominick, 2018). V kontexte tejto štúdie tak považujeme za nutné poukázať na štrukturálne a organizačné faktory, ktoré môžu v prostredí vysokoškolského vzdelávania dopomáhať pretrvávaniu sexuálneho obťažovania. Hulin, Fitzgerald a Drasgow (1996) na základe už vtedajších výskumov dôvodia, že ide o najsilnejší faktor výskytu obťažovania. Predchádzajúce výskumy v severoamerickom prostredí poukazujú na to, že sexuálne obťažovanie pretrváva v organizáciách, ktoré ho povoľujú, nemajú nastavené efektívne nástroje riešenia obťažovania a svojou klímou podporujú rodovú diskrimináciu či iné formy obťažovania alebo násilia (Johnson, Widnall & Benya, 2018). Aj v slovenskom prostredí bola v minulosti oblasť školstva označená za rizikovú – teda za oblasť, v ktorej sa sexuálne obťažovanie objavuje najčastejšie (po veľkoobchode/maloobchode a verejnej správe), (Holubová, 2007; Valkovičová & Kuruc, 2020).

Súčasťou organizačnej klímy je napríklad to, ako veľmi je sexuálne obťažovanie v organizácii tolerované vedením či zamestnancami a zamestnankyňami. Tolerovanie sexuálneho obťažovania v organizačnej štruktúre obsahuje podľa severoamerického výskumu tri elementy (Johnson, Widnall & Benya, 2018), ktoré je nutné zohľadniť pri výskume sexuálneho obťažovania ako organizačnej praxe:

  • Riziko pre osoby, ktoré sa rozhodnú nahlásiť sexuálne obťažovanie (t. j. Obávajú sa negatívnych následkov? Sú v organizácií známe prípady, kedy nahlásenie sexuálneho obťažovania viedlo k potrestaniu jeho obete?),

  • Sankcie voči osobám, ktoré páchajú sexuálne obťažovanie (t. j. Existuje formalizovaný systém trestania sexuálneho obťažovania? Je tento systém univerzálne platný pre všetkých? Sú sankcie voči sexuálnemu obťažovaniu efektívne?),

  • Obavy, že sťažnosť voči sexuálnemu obťažovaniu nebude braná vážne (t. j. Existuje formalizovaný a efektívny systém nahlasovania sťažností? Je osoba, ktorá nahlasuje sexuálne obťažovanie, chránená a anonymizovaná?).

Výskumná literatúra zdôrazňuje 4 faktory, ktoré prispievajú k páchaniu a netrestaniu sexuálneho obťažovania v akademickom prostredí (Johnson, Widnall & Benya, 2018):

  • Závislosť študentov a študentiek od svojich vyučujúcich a mentorov/mentoriek pri poskytovaní hodnotenia a v kariérnom napredovaní.

  • Systém meritokracie, ktorý nezohľadňuje sexuálne obťažovanie ako rodovo zaťažený súbor aktov, ktoré ovplyvňujú produktivitu a motiváciu.

  • „Mačistická kultúra“ v niektorých odboroch, v ktorých je tradične zastúpených viac mužov.

  • Neformálne komunikačné štruktúry, cez ktoré cirkulujú informácie o „problematických jedincoch“, a ktoré tiež narúšajú anonymitu osoby, ktorá zažila sexuálne obťažovanie.

Nakoľko je práve organizačná klíma zásadnou pre to, či sa sexuálne obťažovanie v organizácii objaví a či bude pretrvávať, budeme sa týmito faktormi v akademickom prostredí bližšie zaoberať.

1.3.4.1 Závislosť študentov a študentiek od svojich vyučujúcich a mentorov/mentoriek pri poskytovaní hodnotenia a v kariérnom napredovaní

V kontexte akademického prostredia možno hovoriť o zásadnom usporiadaní rolí a vzťahov v organizácií, ktoré sú charakteristické pevnými hierarchickými štruktúrami, v ktorých sú študenti a študentky často závislé na hodnotení len od jednej osoby. V týchto prostrediach nie je možné namietať voči správaniu a hodnoteniu vyučujúceho/vyučujúcej, či už je to učiteľ/učiteľka alebo vedúci/vedúca záverečnej práce (Malovich & Stake, 1990; Vohlídalová, 2009; Johnson, Widnall & Benya, 2018). Hierarchická organizácia pedagogickej práce v akademických organizáciách je zároveň formálnou podmienkou vzdelávania v priestore strednej a východnej Európy, čo komplikuje riešenie sexuálneho obťažovania (Kolářová, Smetáčková & Pavlík, 2011). Práve v takýchto prostrediach s hierarchickou štruktúrou je vysoko pravdepodobné, že bude k sexuálnemu obťažovaniu dochádzať, keďže sa moc nad študentmi a študentkami (ako aj ich prospechom) sústredí v rukách len malého počtu jedincov (Smetáčková, Pavlík & Kolářová, 2009).

Súčasťou vysokoškolského štúdia sú zároveň záverečné hodnotenia a záverečné práce. Napríklad pri príprave záverečnej práce študent/študentka úzko spolupracuje so svojím školiteľom/školiteľkou. Ako taký je vzťah medzi vyučujúcim/vyučujúcou a študentom/študentkou nie len v prípade školenia záverečnej práce, vzťahom formálnej závislosti, keďže vyučujúci určujú študijné pravidlá (Smetáčková & Pavlík, 2011). Ide teda o vzťah medzi zamestnancom/zamestnankyňou organizácie a klientom/klientkou, ktorí od nich závisia (Dudová & Uhde, 2006). Problematické je, ak sa niektoré situácie odohrávajú „za zavretými dverami“, pričom študent/študentka od hodnotenia závisí prevažne práve od tejto jej/jemu nadriadenej osoby. Vohlídalová (2015) tiež na základe hĺbkových rozhovorov problematizuje inštitúciu ústnej skúšky ako priestor a prax, počas ktorej môže dochádzať k sexuálnemu obťažovaniu i násiliu, pričom študent/študentka disponuje minimálnymi nástrojmi v tejto situácii nejakému konaniu namietať. Takéto „izolujúce prostredia“ sú všeobecne problematické pokiaľ študenti/študentky musia napr. plniť úlohy osamote s vedúcim/vedúcou napr. v ateliéroch alebo laboratóriách (Johnson, Widnall & Benya, 2018).

V akademickom prostredí je pomerne bežné, že sú niektorí jedinci tiež považovaní za nenahraditeľných/é. Deje sa to hlavne v prípadoch, ak ide o profesora/profesorku alebo garanta/garantku študijného programu. Hovoríme tu preto o tzv. kultúre „akademických hviezd“, ktorých neetické a inak problematické konanie môže byť v vysokoškolskom prostredí prehliadané, keďže ich prítomnosť je pre kontinuitu organizácie a vzdelávania vnímaná ako nevyhnutná. Obdobne nachádzame takéto zámerné prehliadanie neetického správania aj v zamestnaní, ak ide o zamestnancov s excelentnými pracovnými výsledkami (Dominick, 2018). Vo vysokoškolskom prostredí sa však môžeme stretávať aj s takým rozdelením moci, kde sú zamestnanci/zamestnankyne školy dokonca v silnejšej mocenskej pozícii ako vedenie fakulty/katedry, a teda nepodliehajú jeho autorite (Dudová & Uhde, 2006). V niektorých prípadoch je obťažovanie zo strany „akademickej hviezdy“ trestané až v prípade, ak poruší i iné pravidlá platné na akademickej pôde (Valkovičová & Kuruc 2020). Zároveň môžu mať študenti a študentky, ktoré chcú namietať proti konaniu takejto osoby pocit, že organizácia bude radšej chrániť svoje záujmy a záujmy „akademickej hviezdy“ pred ich záujmami (Johnson, Widnall & Benya, 2018). V tomto ohľade je nutné zdôrazniť, že sa kolektívne nastavovanie hraníc zásadne odvíja od toho, ako v organizácii koná (a rieši sexuálne obťažovanie) práve vedenie (Dudová & Uhde, 2006).

Difúzia rozhodovacej moci je v tomto prípade nevyhnutná, keďže v hierarchických štruktúrach priamej podriadenosti môžu mať študenti a študentky pocit (často aj na základe predchádzajúcich skúsenosti iných), že ich sťažnosť voči obťažovaniu k ničomu nepovedie, resp. bude mať negatívne následky na ich prospech/kvalitu života (Vohlídalová, 2015). V takomto prostredí zároveň nie je zvykom spochybňovať osoby nadradené v hierarchickej štruktúre. Podľa výskumu v Českej republike hrozí v takto nastavenom vzťahu „prekračovanie hraníc“, ktoré môže vyústiť k obťažovaniu. Aj samotní študenti a študentky sú obozretné voči takýmto neformálnym vzťahom s vyučujúcimi (Smetáčková & Pavlík, 2011; Smetáčková & Pavlík, 2012). Smetáčková, Pavlík a Kolářová (2009) zároveň problematizujú vzťahy medzi vyučujúcimi a študentmi/študentkami, ktoré podľa nich predstavujú takéto “prekračovanie hraníc” vo formálnych a hierarchických organizáciách.

Kolářová a kolektív (2011) zároveň zdôrazňujú, že vo vysokoškolskom prostredí môže panovať zdanlivá predstava o rovnosti a autonómií študentov a študentiek – teda predstava, že mocenská nerovnováha v tomto ohľade neexistuje, keďže aj študenti a študentky sú dospelí ľudia, ktorí môžu namietať proti akémukoľvek nepríjemnému konaniu zo strany vyučujúcich. Autorský kolektív však zdôrazňuje, že ide o mylnú predstavu, ktorá neberie v úvahu faktory a bariéry ako vekový rozdiel medzi vyučujúcimi a študujúcimi, no hlavne statusový a mocenský rozdiel v akademickej organizácii7 (viď tiež Rubin & Borgers, 1990; Šaldová, Tupá & Vohlídalová, 2009; Vohlídalová, 2015). V tomto ohľade autorský kolektív namieta voči domnelej predstave „slobodnej vôle“ študentov a študentiek, ktorá im dáva neobmedzenú schopnosť odmietnuť nechcené správanie. Poukazujú pri tom práve na naratív, ktorý prenáša zodpovednosť za sexuálne obťažovanie na jeho obete, ktoré sú v hierarchicky podriadenej pozícii: „V tejto súvislosti je často argumentované dospelosťou študujúcich. Skutočnosť, že sú formálne dospelí, je považovaná za záruku toho, že sa vedia a môžu proti nevyžiadanému správaniu ohradiť. Zároveň je na nich kladená zodpovednosť sa v podobných situáciách brániť“ (Kolářová, Smetáčková & Pavlík, 2011, s. 78). Vohlídalová (2015) a Smetáčková, Pavlík a Kolářová (2009) zároveň zdôrazňujú, že v akademickom prostredí, kde sa udržiava predstava o „slobodnej vôli“ študentov a študentiek a absolútnej zodpovednosti namietať proti neželanému konaniu, zároveň zvyčajne existuje málo možností a nástrojov, ktoré sú študentom a študentkám dostupné na vyrovnávanie sa so situáciou – je to aj pre to, že školy považujú existujúce antidiskriminačné zákony za dostatočné záruky. Avšak ako ďalej dodávajú, napriek tomu, že sú študujúci dospelí ľudia, zodpovednosť za zachovávanie hraníc profesného vzťahu leží jednoznačne na škole, ktorú reprezentujú konkrétni vyučujúci a vyučujúce (Smetáčková, Pavlík & Kolářová, 2009).

Smetáčková, Pavlík a Kolářová (2009) tiež poukazujú na naratív „zvádzajúcej študentky“, ktorý, ako píšu, odkláňa pozornosť od nastavenia vysokoškolského prostredia, kde má rozhodujúcu pozíciu a mocenskú prevahu primárne pedagogický zbor a vedenie fakulty, nie študenti a študentky, ktorí sú v tomto prostredí najzraniteľnejšou skupinou (Smetáčková, Pavlík & Kolářová, 2009; Šaldová, Tupá & Vohlídalová, 2009; Kolářová, Smetáčková & Pavlík, 2011). Kolektív českých autorov a autoriek sa tiež venuje otázke vzťahov medzi vyučujúcimi a študentmi/študentkami. Poukazujú na to, že napriek tomu, že ide o konsenzuálny vzťah medzi dvoma osobami, práve tento vzťah je problematizovaný v hierarchickom a nerovnom nastavení akademického prostredia. Poukazujú napr. na vekový a statusový rozdiel medzi takýmito dvoma osobami alebo na to, že takéto vzťahy môžu vytvárať konflikty a nedôveru medzi študentmi a študentkami samotnými, keďže podľa autorov a autoriek ide o konflikt záujmov v organizácii (Smetáčková, Pavlík & Kolářová, 2009).

1.3.4.2 Systém a kultúra meritokracie, ktorý nezohľadňuje sexuálne obťažovanie ako rodovo zaťažený súbor aktov, ktoré ovplyvňujú produktivitu a motiváciu

Druhým faktorom, ktorý prispieva k páchaniu a netrestaniu sexuálneho obťažovania v akademickom prostredí, je systém a kultúra meritokracie. Meritokratický systém prehlbuje predstavu a naratív o tzv. ideálnom pracujúcom/pracujúcej – je to osoba, ktorá sa venuje svojej práci/štúdiu na 100%, konzistentne počas celého svojho života. Podľa Dudovej a Uhde (2006) majú mnohé organizácie tendenciu sledovať svoje vlastné ciele. Autorky zdôrazňujú, že ak organizácia nevníma sexuálne obťažovanie ako niečo čo stojí v jej ceste, nemusí táto organizácia považovať obťažovanie za svoj problém.

Naratív meritokracie v organizácii zvykne byť „rodovo slepý“ – teda nezohľadňuje špecifické problémy a potreby, ktoré ženy môžu zažívať počas svojho života – napr. potrebu odísť na materskú/rodičovskú dovolenku, či stres a negatívny vplyv sexuálneho obťažovania či násilia v práci a na škole (Johnson, Widnall & Benya, 2018). Meritokratický systém zároveň vytvára predstavu o tom, ako má byť v organizáciách udržiavaná profesionalita. Práve od osôb, ktoré zažívajú rodovo motivované obťažovanie alebo diskrimináciu, môže v organizáciách kolektív očakávať, že sa s problémom vysporiadajú profesionálne, a to tak, že naň nebudú upozorňovať (Smetáčková & Pavlík, 2011).

Meritokratický systém hodnotenia nepristupuje k sexuálnemu obťažovaniu ako k rodovo špecifickému problému. Zároveň neakceptuje to, že môže byť produktivita a motivácia študentov a študentiek ovplyvnená práve skúsenosťami so sexuálnym obťažovaním. Podľa van Roosmalen a McDaniel (1999) by malo byť sexuálne obťažovanie v akademickom prostredí vnímané ako sociálne a environmentálne zdravotné riziko spôsobujúce dlhodobý dopad na psychické i fyzické zdravie.

1.3.4.3 „Mačistická kultúra“ a sexizmus v kolektívoch

Výskum sexuálneho obťažovania v prostredí vysokých škôl poukazuje na výskyt obťažovania v prostrediach a disciplínach, kde tradične študuje/učí vyšší počet mužov, a kde prevládajú tzv. androcentrické diskurzy. O „maskulinizovaných kolektívoch“ a organizačnej klíme ako najvplyvnejších faktoroch toho, či v organizáciách dochádza k sexuálnemu obťažovaniu, píšu už Hulin, Fitzgerald a Drasgow (1996). Práve v týchto prostrediach je prítomnosť žien považovaná za „atypickú“, či dokonca nežiadúcu, čo môže viesť k ich vytláčaniu z prostredia aj praxou sexuálneho a rodovo motivovaného obťažovania či diskriminácie (Vohlídalová, 2009; Šaldová, Tupá & Vohlídalová, 2009). Môže ísť napríklad o také študijné kolektívy, kde sú muži i dokonca ženy v kolektíve presvedčené, že toto konkrétne povolanie/odbor nie je vhodný pre ženy. Okrem toho pracovné kolektívy, v ktorých je dominantné množstvo mužov, môžu tiež klásť väčší dôraz na maskulínne kvality ako moc, sila, dominancia, agresivita alebo súťaživosť – v týchto mužských komunitách môžu ženy pôsobiť ako narušiteľky “mužských hodnotových klubov” (McDonald, 2012). V týchto prostrediach je zároveň pravdepodobné, že bude častejšie dochádzať k tzv. horizontálnemu sexuálnemu obťažovaniu – teda zo strany osôb s rovnakým statusom (napr. medzi študentmi/študentkami navzájom) (Lovaš & Vasková, 2014). Je tiež nutné zdôrazniť, že aj akademické oblasti, do ktorých už začali prenikať ženy, môžu ešte prechovávať „maskulinizované“ praktiky a organizačnú kultúru (Johnson, Widnall & Benya, 2018).

Existujúci výskum poukazuje na to, že ak je v organizácii rozšírené sexuálne obťažovanie alebo rodovo motivované obťažovanie, mladí ľudia, ktorí do tohto prostredia vstupujú, bývajú už od začiatku socializovaní tak, aby takéto praktiky prijali a pokračovali v nich (Fasting, Brackenridge & Walseth, 2007; Johnson, Widnall & Benya, 2018). Rutinnosť a zakorenenosť sexuálneho obťažovania v organizáciách môže byť v mnohých kolektívoch rutinizovanou sociálnou praxou (Pryor, 1985; Hearn & Parkin, 1995; Collinson & Collinson, 1996; Pryor, Lavite & Stoller, 1993). Ako píšu De Judicibus a McCabe (2001, s. 2016): “V prostredí s vysokým stupňom sexualizovaného správania, ktoré je spoločensky akceptované, môžu ľudia interpretovať potenciálne obťažujúce správanie ako normálne interakcie. Osoba, ktorá namieta toto inými normalizované správanie, môže v takýchto prostrediach zažívať značné problémy.”

Tzv. rodové režimy sú materiálne i diskurzívne štruktúry, ktoré vplývajú na to, akým spôsobom sa sexuálne obťažovanie i násilie v organizáciách deje, no majú vplyv aj na to, ako sú posudzované jednotlivé sťažnosti a ako vedenie organizácie pristupuje k osobám, ktoré sa na obťažovanie rozhodnú sťažovať. V niektorých vedných odboroch môžu rodové režimy vystupovať na povrch v podobe rodovej diskriminácie a rodovo motivovaného obťažovania, prejavujú sa však aj tým, ako veľmi otvorené tieto štruktúry sú pre ženy i mužov, aká je ich šanca na kariérny postup (napr. na doktorandské štúdium) a ako môžu byť ženy i muži umlčiavaní práve pre svoj rod (Šaldová, Tupá & Vohlídalová, 2009; Lombardo & Bustelo 2021).

Z tohto pohľadu sa v rôznych vedných oblastiach nemusí napĺňať predpokladaný scenár, kedy je študentka obťažovaná vyučujúcim. Naopak, výskum v Českej republike preukázal, že rodovo motivovaného obťažovania a rodovej diskriminácie sa môžu dopúšťať aj vyučujúce ženy na svojich študentoch (Vohlídalová, 2009). Ako píšu Smetáčková a Pavlík (2011, s. 370): „Rodové obťažovanie využíva rodové stereotypy, a prehlbuje tak polarizáciu žien/femininity a mužov/maskulinity. Sexuálna pozornosť stavia ženy (eventuálne i mužov) do pozície sexuálnych objektov, a tým zneviditeľňuje ich ďalšie charakteristiky relevantné pre dané prostredie (napr. študijné dispozície a výkony) a odoberá im časť zodpovednosti za vlastnú aktivitu (vystižnejšie self-efficacy).“

1.3.4.4 Neformálne komunikačné štruktúry v akademickom prostredí

Akademické prostredie a prostredie vyššieho vzdelávania môže vytvárať organizačnú klímu, v ktorej sa sexuálne obťažovanie udržuje ako „otvorené tajomstvo“ (Botti et al., 2019). V tejto klíme sú (zvyčajne častejšie) medzi študentkami i študentmi informácie o „problematických osobách“ dostupné cez neformálne sieťovanie. Aj keď je sexuálne obťažovanie v organizácii otvoreným tajomstvom, k sankcionovaniu obťažovania už ďalej nedochádza (Johnson, Widnall & Benya, 2018).

Na druhej strane však systém „šepkajúcich sietí“ môže ovplyvniť to, či sa osoba so skúsenosťou so sexuálnym obťažovaním, rozhodne podať sťažnosť (Johnson, Widnall & Benya, 2018). Práve štruktúry zdieľania informácií, ktoré nie sú bezpečné a nedokážu napr. ochrániť anonymitu sťažovateľa/sťažovateľky v organizácii, vedú k tomu, že sa obeť obáva o svoje pôsobenie v kolektíve, či dokonca mimo neho (Dominick, 2018) – napr. na celej univerzite alebo vo svojom vednom odbore.

Neformálne komunikačné štruktúry akademického prostredia spolu s ostatnými tromi faktormi prispievajú k pretrvávaniu sexuálneho obťažovania na akademickej pôde. Sexuálne obťažovanie ako také obmedzuje právo študentov a študentiek na podporujúce, bezpečné a rešpektujúce prostredie, v ktorom by sa mali rozvíjať a nadobúdať vedomosti (Witkowska & Menckel, 2005).

1.3.5 Vedecká literatúra o prevencii sexuálneho obťažovania

Väčšinu súčasných zahraničných programov zameraných na prevenciu sexuálneho násilia a obťažovania v prostredí vysokých škôl možno rozdeliť do troch všeobecných typov (Bellis, 2020):

  • programy, ktoré sa sústredia na vzdelávanie a zvyšovanie povedomia o predmetnej problematike. Sú adresované širokému okruhu osôb pohybujúcich sa vo vysokoškolskom prostredí, vrátane potenciálnych páchateľov sexuálneho násilia a obťažovania. Snažia sa u nich odbúravať mylné presvedčenia o sexuálnom násilí a obťažovaní, edukovať o význame súhlasu (consent) pri sexuálnych aktivitách, zvyšovať empatiu k obetiam sexuálneho násilia a obťažovania a tak prispieť k žiadúcej zmene postojov a správania sa.

  • programy, ktoré potenciálnym obetiam ponúkajú stratégie znižovania rizika viktimizácie alebo sebaobrany. Tieto programy sa takmer výhradne zameriavajú na ženy vo vysokoškolskom prostredí. V ich obsahu sa zvyčajne kombinujú informácie o potenciálnych rizikových faktoroch spojených so sexuálnou viktimizáciou spolu s tréningom verbálnych a fyzických zručností sebaobrany. Hoci výskumné dáta potvrdzujú efektivitu takýchto preventívnych programov (napr. Senn et al., 2017), sú zároveň považované za kontroverzné, pretože bremeno zodpovednosti za zmenu správania a vlastnú ochranu kladú na ženy (Bellis 2020).

  • programy, ktoré vysvetľujú príčiny tzv. efektu prizerajúcich (bystander effect)8 a učia stratégie ako intervenovať voči sexuálnemu násiliu a obťažovaniu. Vychádzajú z premisy, že ľudia väčšinou nie sú páchateľmi alebo obeťami, ale nachádzajú sa v ich sociálnom okolí a majú množstvo príležitostí intervenovať.9 Intervenciou vytvárajú kultúru, v ktorej je obťažujúce správanie chápané ako anomália a nie ako norma (Banyard, 2015; McMahon et al., 2019). V prostredí vysokých škôl a univerzít sú takéto tréningy najčastejšie adresované študentom a študentkám. Podľa výskumov majú tí, ktorí ich absolvujú (v porovnaní s tými, ktorí ich neabsolvujú) viac postojov a presvedčení prispievajúcich k odhodlaniu intervenovať a s väčšou pravdepodobnosťou aj intervenujú voči sexuálnemu násiliu a obťažovaniu (Jouriles et al., 2018).10 Hoci nie je jasné, či tieto tréningy sú rovnako efektívne aj u zamestnancov a zamestnankýň vysokých škôl a univerzít, považujú sa za nádejné a vysoko odporúčané (Johnson, Widnall & Benya, 2018). Univerzity, v ktorých sa tento typ preventívnych programov aplikuje, majú (v porovnaní v tými, ktoré ich neaplikujú), nižší výskyt sexuálneho násilia a obťažovania (McMahon et al., 2019).11

Výskumy efektivity preventívnych programov zameraných na problematiku sexuálneho násilia a obťažovania v prostredí vysokých škôl ukazujú, že ich pozitívny efekt sa dostaví s väčšou pravdepodobnosťou vtedy, ak:

  • zodpovedajú socio-ekologickému modelu prevencie (DeGue et al., 2014; Kafonek & Richards, 2017). V kontexte tohto modelu sa zdôrazňuje, že faktory, ktoré napomáhajú alebo bránia výskytu sexuálneho násilia a obťažovania sa nachádzajú na rôznych úrovniach, ktoré sú vzájomne prepojené. Tieto úrovne zahŕňajú jednotlivcov, ich vzťahy a ich fyzické, sociálne a kultúrne prostredie. Stratégia prevencie by preto mala byť komplexná a ponúkať široké spektrum aktivít, s jednotným posolstvom nulovej tolerancie voči akýmkoľvek formám sexuálneho násilia a obťažovania. Posolstvo prevencie by sa malo kontinuálne šíriť nielen prostredníctvom preventívnych školení v malých skupinách, ale aj cez sociálno-marketingovú kampaň12, rôzne podujatia v priebehu celého akademického roka a samozrejme aj prostredníctvom webstránky13 vysokej školy / univerzity.

  • sú obsahovo prispôsobené cieľovej skupine: Pri príprave preventívnych programov je potrebné zohľadňovať špecifiká rôznych cieľových skupín, teda študentov a študentiek14; vyučujúcich; ostatných zamestnancov a zamestnankýň vysokej školy/univerzity; a osôb vo vedúcich pozíciách (Johnson, Widnall & Benya, 2018). Zároveň treba prihliadať na špecifické riziká a potreby rôznorodej populácie vysokoškolských študentov a študentiek, osobitne LGBTQ a rasových alebo etnických menšín (Kafonek & Richards, 2017).

  • majú dostatočný rozsah: Preventívne tréningy by mali trvať viac než štyri hodiny (Kalinoski et al. 2013), optimálne až šesť hodín (Jouriles et al., 2018). Ak sú krátke a navyše jednorazové nevedú k dlhodobej zmene presvedčení, postojov a správania (DeGue et al., 2014; Jouriles et al., 2018).15 Preventívne programy, ktoré majú dlhšie trvanie a pozostávajú z viacerých stretnutí, sú efektívnejšie než kratšie programy. Na udržanie pozitívneho efektu preventívnych programov sú navyše potrebné nadväzujúce (follow-up) alebo posilňovacie (booster) stretnutia (McMahon et al., 2015, 2019; Kafonek & Richards, 2017; Jouriles et al., 2018). Zmena postojov voči sexuálnemu násiliu a obťažovaniu môže byť posilnená aj vtedy, ak na preventívne programy realizované formou workshopov v malých skupinách nadväzuje celouniverzitná či celofakultná sociálno-marketingová kampaň (Banyard et al., 2018).

  • využívajú viacero metód a foriem učenia: Pasívne metódy učenia (ako napr. vypočutie prednášky, pozretie filmu) sú menej efektívne než interaktívne metódy. Preventívne programy by preto mali obsahovať participačné aktivity (ako napr. diskusia, písomné cvičenia, hranie rolí) (Kalinoski et al., 2013; DeGue et al., 2014; Kafonek & Richards, 2017). Využívanie participatívnych metód sa ukazuje ako dôležité aj pri diseminácii inštitucionálnej politiky (smernice) týkajúcej sa prevencie sexuálneho násilia a obťažovania. Študenti a študentky, ktorým bola smernica prečítaná v triede a následne mali možnosť o nej diskutovať, vykazovali výraznejšie pozitívne zmeny v postojoch a vedomostiach než tí, ktorým smernica predstavená nebola, alebo ktorým bola iba prečítaná (Potter et al., 2016). Pozitívny efekt preventívnych aktivít sa posilňuje aj vtedy, ak je rovnaké posolstvo komunikované prostredníctvom rôznych formátov podujatí (DeGue et al., 2014) – napr. prednášky expertov a expertiek venujúcich sa výskumu problematiky sexuálneho násilia a obťažovania; prednášky osôb z radov pomáhajúcich profesií, prednášky osôb, ktoré zažili sexuálne násilie alebo obťažovanie; divadelné predstavenia dotýkajúce sa predmetnej témy (Kafonek & Richards, 2017). Hoci niektoré analýzy uvádzajú, že preventívne programy sú účinnejšie ak sa realizujú prezenčnou formou (face to face) (Kalinoski et al., 2013; Katz & Moore, 2013), novšie dáta poukazujú na to, že rovnako efektívne môžu byť aj online formy prevencie (Kleinsasser et al. 2015; Jouriles et al., 2018).16 Využívanie digitálnych možností vzdelávania navyše robí prevenciu sexuálneho násilia a zneužívania široko dostupnou a zároveň menej organizačne náročnou a finančne nákladnou (Thomas-Card & Eichele, 2016; Kafonek & Richards, 2017; Jouriles et al., 2018). K inovatívnym a životaschopným spôsobom prevencie sexuálneho násilia a obťažovania patria aj počítačové hry (Jozkowski & Ekbia, 2015).

  • osoby, ktoré implementujú preventívne programy, disponujú primeranými vedomosťami a spôsobilosťami: Mali by sa vyznačovať nielen odbornou kompetenciou vo vzťahu k problematike sexuálneho násilia a obťažovania, ale aj oddanosťou preventívnej práci, emočnou stabilitou, vnímavosťou a schopnosťou efektívne nadviazať kontakt s adresátmi a adresátkami preventívnych programov (DeGue et al., 2014; Kafonek & Richards, 2017). Je tiež dôležité, aby boli istené dostatočnou podporou a supervíziou (Kafonek & Richards, 2017). Metaanalýza efektivity tréningov zameraných na prevenciu sexuálneho obťažovania ukázala, že pozitívny efekt sa zvyšuje pokiaľ tréning vedie supervízor/ka alebo externý/á expert/ka (Kalinoski et al., 2013). Pokiaľ ide o programy, ktoré sa zameriavajú na intervenčný potenciál okolostojacich (bystanders) študentov a študentiek, podľa výskumov ich efektivita nie je ovplyvnená statusom facilitátora/rky. Takéto programy môžu byť teda úspešne realizované aj rovesníkmi a rovesníčkami študentov a študentiek, pokiaľ sú adekvátne vyškolení na rolu facilitátorov a facilitátoriek skupín (Jouriles et al., 2018). Vyškolení lídri z radov rovesníkov sa osvedčili aj v programoch prevencie sexuálneho násilia adresovaných špeciálne vysokoškolským študentom. Podľa výskumov môžu byť takíto lídri efektívni pri korigovaní mýtov o sexuálnom násilí a jeho prevencii a pri komunikovaní a propagovaní prosociálneho správania (Stein, 2007; Foubert et al., 2010).

Odporúča sa, aby vysoké školy a univerzity implementovali také preventívne programy, ktoré sú vedecky overené (DeGue et al., 2014). V tomto ohľade predstavuje unikátnu iniciatívu webový portál „Culture of Respect“17, ktorý obsahuje zoznam (v angličtine) dostupných preventívnych programov zameraných na problematiku sexuálneho násilia.

Bez ohľadu na to, aké preventívne programy sa v prostredí vysokých škôl a univerzít aplikujú, je vždy potrebné dbať na ich evaluáciu. Evaluácia je nevyhnutná k tomu, aby sa zistilo, či program dosahuje zamýšľané ciele (Johnson, Widnall & Benya, 2018; DeGue et al., 2014; Thomas-Card & Eichele, 2016; Kafonek & Richards, 2017). Potreba evaluácie sa vzťahuje aj na rôzne zložky intervencie voči sexuálnemu násiliu a obťažovaniu. V tomto ohľade je dôležité získavať najmä spätnú väzbu od obetí a v prípade potreby učiniť nápravu v zaužívaných inštitucionálnych intervenčných postupoch alebo preventívnych programoch (Culture of Respect, 2014).

Aby bol preventívny program efektívny, inštitúcia by mala vyvinúť úsilie, aby adresátov a adresátky programu motivovala k účasti na ňom; pokiaľ sa programu prevencie zúčastňujú z povinnosti, jeho pozitívny dopad je limitovaný (Johnson, Widnall & Benya, 2018). Dôležité je aj načasovanie preventívnych programov; napr. noví študenti a študentky sú počas prvých týždňov na akademickej pôde zaplavení množstvom informácií, a teda program prevencie sexuálneho obťažovania by nemal byť časovo zasadený do tohto ich orientačného obdobia (Kafonek & Richards, 2017).

Je dôležité, aby sa v rámci preventívnych aktivít a opatrení (vrátane inštitucionálnych smerníc prevencie) jasne komunikovalo aké správanie sa považuje za neprimerané (informácie o spektre foriem sexuálneho obťažovania) (Klein & Martin, 2019), ako aj to, aké správanie je žiadúce (štandardy správania) (Johnson, Widnall & Benya, 2018).

Aby programy prevencie nežiadúcich sexuálnych zážitkov v univerzitnom prostredí boli efektívne, z pohľadu osôb, ktoré zažili násilie alebo obťažovanie, resp. preživších (survivors), mali by obsahovať podrobnosti o postupe podávania sťažností a o tom, čo možno očakávať, keď sa preživší rozhodnú prípad nahlásiť; mali by obsahovať aj zmienky o pozitívnych skúsenostiach s ohlásením prípadu a svedectvá o tom, ako im to pomohlo (ak sa totiž nevie, či niekto už využil existujúce zdroje pomoci, prispieva to k zdráhaniu prípad ohlásiť) (Sabri et al., 2019). Podľa preživších mužov je dôležité, aby v preventívnych programoch zazneli rodovo-inkluzívne posolstvá, zmierňujúce stigmu okolo mužov, ktorí sa stanú obeťami sexuálneho obťažovania (Sabri et al., 2019). Preživší taktiež odporúčajú, aby tréningy bystander intervencie učili študentov a študentky ako najlepšie reagovať v prípade, ak sa im ich rovesníčka či rovesník zdôverí o skúsenosti so sexuálnym násilím alebo obťažovaním (Sabri et al., 2019).

Súčasťou na poznatkoch založených stratégií prevencie sexuálneho násilia a obťažovania v prostredí vysokých škôl má byť aj tzv. traumou-informovaný prístup. Keďže medzi adresátmi a adresátkami preventívnych programov sa môžu nachádzať aj obete či preživší, je dôležité sa o problematike sexuálneho násilia a obťažovania vyjadrovať citlivo (Dills et al., 2016). Pri intervenčných aktivitách je potrebné s obeťami komunikovať tak, aby sa minimalizovalo riziko ich retraumatizácie.18 Pracovníčky a pracovníci vysokých škôl/univerzít by mali byť školení v tom, ako čo najcitlivejšie reagovať voči obetiam, ktoré prípad sexuálneho obťažovania nahlásia; mali by sa predovšetkým zdŕžať obviňujúcich alebo hodnotiacich otázok, ktoré prispievajú k distresu obetí, oslabujú ich dôveru v systém, a narúšajú ich kapacitu vypovedať o prežitých udalostiach (Dills et al., 2016; White House Task Force, 2014; Sabri et al., 2019).

Dôležitou súčasťou prevencie je aj ponuka palety riešení situácie, keď už k sexuálnemu obťažovaniu došlo. Vzhľadom na skutočnosť, že obete sa môžu z rôznych dôvodov zdráhať nahlásiť prípad obťažovania a vyhľadať pomoc, vedci a vedkyne hľadali spôsoby ako čo najefektívnejšie pomôcť obetiam v tomto štádiu. Výskumné poznatky viedli k vyvinutiu unikátneho online systému na nahlasovanie prípadov sexuálneho obťažovania, ktorý dostal označenie CALLISTO19 (Lilley & Moras, 2017; Rajan et al., 2018). Vychádza z premisy, že obete môžu byť ochotnejšie nahlásiť incident sexuálneho obťažovania, pokiaľ vedia, že aj iné obete prehovorili. Online systém nahlasovania preto ponúka funkciu, vďaka ktorej možno detekovať jedincov, ktorí sa sexuálneho obťažovania dopustili, opakovane. Ak obeť v online nahlasovacom systéme označí osobu páchateľa/páchateľky menom a zároveň uvedie ďalšie údaje, ktoré ho/ju nezameniteľne identifikujú (napr. telefónne číslo alebo profil na sociálnych sieťach) a v systéme Callisto sa už nachádza hlásenie na rovnakého páchateľa či páchateľku, obeť je o tom upovedomená a zároveň nasmerovaná na poradcu/poradkyňu, s ktorou môže prediskutovať ďalšie možnosti postupu. Zdokumentovanie incidentu môže byť užitočné vždy, bez ohľadu na to, či a kedy sa obeť rozhodne podniknúť vo veci ďalšie kroky. Výhodou systému Callisto je, že obetiam dáva do rúk kontrolu nad tým, kedy sa informácie o incidente posunú univerzite. Univerzitám zas poskytuje dáta o tom, koľko incidentov sexuálneho obťažovania bolo v elektronickom systéme zaznamenaných, hoci neboli formálne oznámené. Podľa štatistických údajov je u obetí sexuálneho obťažovania, ktoré použili web stránku Callisto, 5-krát vyššia pravdepodobnosť, že incident ohlásia (než u obetí, ktoré stránku Callisto nenavštívia) a zároveň tak urobia 3-krát rýchlejšie (Johnson, Widnall & Benya, 2018).

Ďalšou unikátnou a výskumne podloženou iniciatívou na poli prevencie sexuálneho násilia a obťažovania je platforma s názvom uSafeUS®, zahŕňajúca mobilnú aplikáciu (pre Apple alebo Android) a online nástroje umožňujúce poverenému administrátorovi/administrátorke z univerzity posielať študentom a študentkám správy na ich mobilné telefóny. Interaktívne črty aplikácie pomáhajú študentkám a študentom opustiť nepríjemné alebo riskantné situácie (napr. umožnia používateľke/používateľovi spustiť falošný telefónny hovor alebo správu od spolubývajúcej, ktorá sa vymkla, od rodiča, ktorý sa zastavil na návštevu, atď.) Aplikácia uSafeUS poskytuje obetiam a ich spojencom (napr. potenciálnym náhodným svedkom a svedkyniam či osobám, ktorým sa obete zdôveria) taktiež rýchle a aktuálne informácie o sexuálnom násilí a dostupných zdrojoch pomoci. Pokrok v technológiách, vrátane takýchto mobilných aplikácií, poskytuje nové spôsoby ako ľahko rozširovať študentom a študentkám informácie týkajúce sa prevencie a intervencie v prípadoch sexuálneho násilia a obťažovania a robiť ich dostupnými rýchlo, v momente keď ich potrebujú (Potter et al., 2020; Prevention Innovations Research Center, 2019).

1.3.6 Nedostatky v doterajšom poznaní a cieľ výskumu IVPR

Sexuálne obťažovanie je v slovenských podmienkach súčasťou antidiskriminačného zákona už vyše dekádu, avšak skúmanie tohto fenoménu v podmienkach slovenských vysokých škôl predpokladá vysokú latenciu (Holubová, 2007; Valkovičová & Kuruc, 2020). Akékoľvek výskumné zámery tiež narážajú na doterajší nedostatok vedeckého poznania a aktuálnych dát o skúsenostiach i názoroch študentov a študentiek. V ostatnom čase bol medzi študentmi a študentkami vysokých škôl realizovaný prieskum To dá rozum, ktorý poukázal na časté neetické správanie zo strany vyučujúcich. Z dát vyplýva, že sa s ponižovaním zo strany vyučujúcich stretol aspoň raz každý druhý študent/študentka20. Aktuálnejšie dáta, ktoré by sa priamo venovali skúsenostiam so sexuálnym obťažovaním, však zbierané neboli.

V severoamerickom priestore podnietilo záujem o tému obťažujúceho správania silné ženské/feministické hnutie, ako aj záujem súdov, ktoré sexuálne obťažovanie posudzovali ako neférové zaobchádzanie na základe pohlavia, resp. rodu. Na Slovensku nedochádza k vyhľadávaniu spravodlivosti cez tieto prostriedky a preto sa otvára otázka, aká je situácia na slovenských vysokých školách.

Vďaka početným zahraničným výskumom zameraným na problematiku sexuálneho obťažovania v prostredí vysokých škôl a univerzít disponujeme naakumulovaným poznaním o charaktere a potenciálnych následkoch tohto nežiaduceho javu. V slovenskom prostredí sa však dosiaľ nerealizoval výskum, ktorý by mapoval prevalenciu rôznych skúseností s obťažujúcim správaním, ani výskum, ktorý by umožňoval porovnať, či obdobnými následkami trpia aj osoby, ktoré sexuálne obťažovanie zažili na pôde slovenských vysokých škôl a univerzít. Cieľom nášho výskumu je vyplniť túto medzeru v poznaní s využitím dostupných teoretických a metodologických poznatkov. Zaujíma nás, s akým správaním majú študenti a študentky na slovenských vysokých školách skúsenosti, a kto sa obťažujúceho správania dopúšťa. V neposlednom rade chceme tiež zistiť, ktoré následky prevažujú a akými faktormi sú podmienené.

Zároveň máme ambíciu v medziach tohto výskumného projektu odpovedať na otázku, v akej miere obete sexuálneho obťažovania vyhľadávajú pomoc, komu sa zdôverujú, čo ich od vyhľadania pomoci odrádza, či sa ich prípady oficiálne riešia. Zaujímať nás bude aj to, či sa respondenti a respondentky cítia byť zo strany vysokej školy/univerzity dostatočne informovaní/é o problematike sexuálneho obťažovania; či očakávajú od vysokej školy/univerzity prijatie opatrení zameraných na prevenciu sexuálneho obťažovania; nakoľko sú vnímaví/é či scitlivení/é voči rôznym formám sexuálneho obťažovania; v akej miere sa stotožňujú s rôznymi stereotypmi o predmetnej problematike. Zistenia tohto druhu budú významné z hľadiska budúceho kreovania efektívnych stratégií prevencie sexuálneho obťažovania v prostredí našich vysokých škôl a univerzít.


  1. Tento výpočet nie je reprezentatívny, jeho cieľom je ilustrovať trendy.↩︎

  2. K hlavným symptómom PTSP patrí najmä: (1) Znovuprežívanie traumatických zážitkov skrz vtieravé, neodbytné spomienky, ktoré majú podobu útržkov zmyslových vnemov (napr. obrazy, zvuky, pachy), telesných alebo emočných stavov. Spúšťačmi bývajú často podnety, ktoré niečím pripomínajú traumatickú udalosť. (2) Vyhýbanie sa všetkému, čo danému jedincovi pripomína traumatickú udalosť (napr. miestam, ľuďom, aktivitám), čím sa jeho život výrazne obmedzuje a zužuje. (3) Hypervigilancia, teda zvýšená bdelosť a ostražitosť, prítomná aj v situáciách, kedy je jedinec v bezpečí; v dôsledku čoho sa môže zvýrazniť úzkostnosť a úľakový reflex, zhoršiť spánok, sústredenie a schopnosť sa upokojiť a relaxovať. K uvedeným symptómom sa pridružujú tiež negatívne zmeny v myslení a náladách (SIPE, 2021).↩︎

  3. Výskum napríklad poukazuje na to, že sú prípady sexuálneho obťažovania respondentmi a respondentkami vnímané ako problematické. No napr. 37% respondentiek a respondentov si myslí, že aj keď je obťažovanie na ulici problematické, nemalo by byť protizákonné.↩︎

  4. Výskumníci a výskumníčky v priestore globálneho severu doteraz vnímali rodové roly ako binárne konštruované v predstavách svojich respondentov a respondentiek.↩︎

  5. Resp. sa sebaidentifikovala ako obeť sexuálneho obťažovania.↩︎

  6. V tomto kontexte vnímame organizačnú klímu ako zdieľané vnímanie nástrojov a politík, praktík a procedúr v organizácii (t. j. prečo existujú, ako ich ľudia prítomní v organizácii vnímajú, ako sú implementované, aké správanie je oceňované, podporované a vylučované). Organizačná klíma je zároveň najsilnejším faktorom, ktorý ovplyvňuje to, či sa sexuálne obťažovanie v organizácií deje (Johnson, Widnall & Benya, 2018).↩︎

  7. Pri vekovom a statusovom rozdiele medzi vyučujúcimi a študujúcimi zároveň do popredia vystupuje horlivosť, naivita a niekedy aj veľká dôvera voči vyučujúcim, ktorá môže byť zo strany vyučujúcich zneužitá. Vyučujúci a vyučujúce môžu pre študentov a študentky predstavovať neformálne autority, ku ktorým vzhliadajú (Šaldová, Tupá & Vohlídalová, 2009; Smetáčková, Pavlík & Kolářová, 2009; Smetáčková & Pavlík, 2011).↩︎

  8. Efekt prizerajúcich (prekladaný aj ako efekt okolostojacich) opisuje jav, kedy ľudia neposkytujú potrebnú pomoc osobe v núdzi. Ich pasivita môže byť podmienená rôznymi faktormi, vrátane napr. nesprávnej interpretácie situácie; domnienky, že pomoc nie je potrebná; pocitom rozptýlenej zodpovednosti, ak sa v prostredí nachádza viacero ľudí, ktorí by potenciálne mohli zasiahnuť; strachom z nesprávneho zásahu; obavou z nebezpečenstva, ktoré by človeku mohlo hroziť v prípade, že by sa rozhodol intervenovať, a podobne (Slaměník & Janoušek, 2019).↩︎

  9. Dôležité je, aby si všimli problémovú situáciu, interpretovali ju ako problémovú, uvedomili si osobnú zodpovednosť za to, aby nejakým spôsobom intervenovali, rozhodli sa intervenovať a následne aj konali. Intervencie môžu byť priame aj nepriame; môžu sa týkať páchateľov, osôb, ktoré sú terčom konania páchateľov, alebo iných ľudí, ktorí sú nablízku; môžu sa objaviť pred, počas alebo po problematickom incidente. Napr. bystanderi sa môžu odhodlať priamo konfrontovať osoby, ktoré sa dopúšťajú obťažovania; môžu pomôcť osobám, ktoré sú terčom obťažovania vzdialiť sa zo situácie; alebo môžu nepriamo pomôcť tým, že nájdu niekoho iného, kto zaintervenuje (napr. priateľa obťažovanej osoby alebo nejakú autoritu). V preventívnych programoch si osvojujú zručnosti a spôsobilosti nevyhnuté k tomu, aby v reálnej situácii dokázali intervenovať (Johnson, Widnall & Benya, 2018).↩︎

  10. Na zistenie toho, ktoré typy intervencií sú najúspešnejšie, je potrebný ešte ďalší výskum (McMahon et al., 2019).↩︎

  11. Hoci preventívne programy zamerané na posilňovanie intervenčného potenciálu tzv. bystanderov vznikli v USA, ukazujú sa ako aplikovateľné aj v Európskom prostredí, po starostlivom zohľadnení sociálnych, kultúrnych, ekonomických, politických, náboženských a historických kontextov, prispievajúcich k sexuálnemu násiliu a obťažovaniu v jednotlivých Európskych krajinách. V tomto zmysle je potrebné prispôsobiť školiace materiály tak, aby oslovovali a boli blízke životu zamýšľaných cieľových skupín (Fenton & Mott, 2017). O tom, že tieto programy sa využívajú aj v Európe (napr. v Anglicku a Švédsku), svedčia napr. aj dáta uvádzané na webovej stránke amerického centra na výskum inovácií v oblasti prevencie (Prevention Innovations Research Center, 2021).↩︎

  12. Jednu z takýchto sociálno-marketingových kampaní (s názvom Know Your Power® - v preklade Poznaj svoju moc), vyvinuli vedci a vedkyne z University of New Hampshire. Kampaň pozostáva zo série obrázkov, ktoré zobrazujú realistické a podnetné scenáre, zdôrazňujúce dôležitú úlohu všetkých členov komunity pri ukončení sexuálneho a interpersonálneho násilia a obťažovania (Prevention Innovations Research Center, 2021).↩︎

  13. Informácie týkajúce sa problematiky sexuálneho násilia a obťažovania by mali byť ľahko dostupné (v online forme), dobre viditeľné (ich vyhľadanie by nemalo byť užívateľsky náročné), zrozumiteľné a umožňujúce rýchlu orientáciu v možnostiach a postupoch riešenia a zdrojoch pomoci (Smolovic-Jones et al., 2013; Streng & Kamimura, 2015; Lund & Thomas, 2015; Lee & Wong, 2019). Informáciám týkajúcim sa predmetnej problematiky by vysoké školy/univerzity mali na svojich webstránkach vyhradiť jednu centralizovanú oblasť, aby sa zaistila konzistentnosť a správnosť poskytovaných informácií a zároveň aby sa redukovala frustrácia a únava spojená s online vyhľadávaním relevantných informácií (Lund & Thomas, 2015).↩︎

  14. Zistenia týkajúce sa zloženia skupiny naznačujú, že poskytovanie rôznych typov bystander programov pre mužov a ženy nie je potrebné – je totiž pravdepodobné, že študenti a študentky sa ocitnú v situáciách, keď v záujme prevencie sexuálneho násilia a obťažovania budú musieť interagovať s mužmi aj ženami. Výcvik študentov a študentiek v prirodzene sa vyskytujúcich rovesníckych skupinách môže tiež napomáhať vytváraniu a rozširovaniu nových skupinových noriem týkajúcich sa reagovania bystanderov voči sexuálnemu násiliu a obťažovaniu (Jouriles et al., 2018). Zároveň ale treba podotknúť, že niektoré preventívne programy sa zameriavajú osobitne na mužov a poukazujú na rodové stereotypy a kultúrne koncepcie „maskulinity“ a „feminity“, ktoré môžu podporovať sexuálne násilie a obťažovanie. Vzhľadom na to, že väčšinu sexuálneho násilia páchajú muži, čoraz viac sa zdôrazňuje význam ich zaangažovania do preventívneho úsilia (McMahon et al., 2019).↩︎

  15. Takéto prístupy môžu byť užitočné ako jedna zo zložiek komplexnej stratégie; no ak sú aplikované ako jediná alebo primárna stratégia prevencie, neprispejú k zníženiu výskytu sexuálneho násilia a obťažovania (DeGue et al., 2014).↩︎

  16. Na odhalenie toho, ktoré prvky online programov sú najefektívnejšie a vedú k trvalej zmene, je potrebný ďalší výskum (McMahon et al., 2019).↩︎

  17. Dostupné na: https://cultureofrespect.org/programs-and-tools/matrix/. V zozname možno vyhľadať programy podľa stupňa ich vedeckého overenia, podľa formátu (online kurz, prezenčná forma workshopu, prezentácia, marketingová kampaň) a podľa cieľových skupín. O každom programe v zozname sa po jeho rozkliknutí možno dočítať podrobnejšie informácie. V zozname sa aktuálne (apríl 2021) nachádza 14 preventívnych programov, ktoré sú vedecky overené, čo znamená, že ich efektivita bola potvrdená výskumami s precíznou metodológiou zahŕňajúcou okrem experimentálnej skupiny aj kontrolnú skupinu skúmaných osôb. Okrem toho zoznam obsahuje 40 programov, pri ktorých výskumnom overovaní neboli použité kontrolné skupiny, ich výsledky však vyzerajú sľubne. Napokon je v zozname ešte ďalších 12 programov, u ktorých zatiaľ chýbajú dôkazy o tom, že sa ich realizáciou darí dosahovať stanovené učebné ciele (predpokladá sa však, že sú efektívne, pretože sa opierajú o solídnu teóriu a predošlé výskumy).↩︎

  18. Retraumatizácia je spojená s akoukoľvek situáciou alebo prostredím, ktoré doslova či symbolicky pripomínajú traumatizovanej osobe prežitú udalosť a môžu v nej tak vyvolávať bolestné pocity, ochromenie i búrlivé reakcie spojené s pôvodnou traumou. Správanie zamestnancov a zamestnankýň môže napríklad pre obeť predstavovať obdobu dynamiky, ktorá bola súčasťou jej predošlej traumatickej skúsenosti, zvlášť v prípadoch interpersonálneho násilia. Vo všetkých podobách, od celkom zjavných až po nenápadné, môže mať retraumatizácia závažný dopad na priebeh intervencie, stav obete a jej ochotu k spolupráci (Klepáčková et al., 2020, s. 34).↩︎

  19. Dostupné na: https://www.mycallisto.org/. Callisto systém ponúka obetiam taktiež repertoár zdrojov obsahujúcich informácie dôležité pre zorientovanie sa v situácií a v možnostiach jej riešenia. Callisto funguje ako nezisková organizácia, nezávislá od systému univerzít a vysokých škôl; jej nahlasovali systém aktuálne využíva v USA trinásť univerzít.↩︎

  20. Dáta pochádzajú z privátneho datasetu iniciatívy To dá rozum. Dáta boli získané osobnou komunikáciou s tímom 16.8.2019.↩︎