Články

Inštitút pre výskum práce a rodiny sa rozhodol zosumarizovať, aké sú dopady pandémie koronavirusu špecificky na ženy a na čo treba myslieť pri prijímaní inštitucionálnych opatrení vo vzťahu k ženám.

Kríza spôsobená koronavírusom má nečakané dopady na každodenné životy ľudí na celom svete a aj na Slovensku. Treba si však uvedomiť, že táto pandémia zároveň zhoršuje a zväčšuje všetky existujúce spoločenské nerovnosti, aj keď politici a političky tvrdia, že aktuálne nie je namieste na to upozorňovať, keďže bezprostredná kríza súvisiaca s ochorením COVID-19 stále pretrváva. Zatiaľ nad tým príliš nerozmýšľame, ale kríza spôsobená vírusom neproporčne ovplyvnila a ovplyvní  najmä životy žien. Zatiaľ čo snahy o zmiernenie dopadov pandémie pokračujú, zvýšené percento žien sa nachádza v prvej línii boja proti vírusu, keďže pracujú ako zdravotníčky, sociálne pracovníčky či predavačky. Mnohé z nich môžu očakávať a zažívajú dlhší pracovný čas, zatiaľ čo sa snažia šikovne zabezpečiť potreby vo vlastnej domácnosti spojené aj so starostlivosťou o ich deti a ostatných členov rodiny. A tento tlak je enormný.

Preto sme sa v Inštitúte pre výskum práce a rodiny rozhodli zosumarizovať, aké sú dopady pandémie koronavírusu špecificky na ženy a na čo treba myslieť pri prijímaní inštitucionálnych opatrení vo vzťahu k ženám.

Zároveň sme požiadali o vyjadrenia aj odborníčky na rodovú rovnosť a postupne ich budeme zverejňovať na našej facebookovej stránke Toto je rovnosť a na našom Instagrame.

Ženy vo väčšej miere pracujú v sektore zdravotnej a sociálnej starostlivosti a sú v prvej línii v boji proti koronavírusu

Podľa analýzy pracovných síl Svetovej zdravotníckej organizácie pracuje v zdravotníckom sektore až 70% žien (analýza bola uskutočnená v 104 krajinách. (1) V Európe je to napríklad 54% percent lekárok a 84% zdravotných sestier. Aj na Slovensku podľa Štatistického úradu (2) pracovalo v sektore zdravotníctva a sociálnej pomoci v roku 2018 až 78% žien. Preto treba myslieť na to, že lekárky, zdravotné sestry, podporný personál v nemocniciach, sociálne pracovníčky v zariadeniach pre seniorov a v sociálnych službách, terénne sociálne pracovníčky a predavačky v obchodoch sú v bezprostrednom riziku kontaktu s vírusom, pričom práve ich práca je enormne dôležitá  pri pomoci zamedziť jeho šíreniu. Zároveň sa môže stať, že ich môžu nútiť pracovať v zlých podmienkach s nadčasmi, bez dostatočných zdravotných a hygienických opatrení.

Masové zatváranie škôl a škôlok špecificky ovplyvnilo ženy, lebo na ich pleciach sú najmä povinnosti spojené so starostlivosťou o deti a ich domáce učenie.

Takmer 854 000 detí (3), žiakov a žiačok na materských, základných a stredných školách v súčasnosti nemá vyučovanie, lebo školy sú kvôli hrozbe epidémie zatvorené. Masové uzavretie škôlok a škôl zvýšilo tlak na rodičov, ktorí musia ostať s deťmi. Musia si vziať voľno pri ošetrovaní člena rodiny (OČR) alebo dovolenku, čím vypadnú z pracovného procesu, alebo byť na home office, zatiaľ čo sa starajú o deti. Štatistiky potvrdzujú, že najviac to vplýva  na ženy, pretože väčšina povinností spojených so starostlivosťou o deti dopadá na ne.

Značná časť domácností na Slovensku je pritom tvorená osamelými rodičmi, z toho 90% sú ženy. Zavreté školské zariadenia robia ich život ešte ťažšími. Osamelé matky, ktoré majú nízke príjmy alebo tie, ktoré pracujú v službách, ktoré sa nedajú vykonávať doma (a tak si musia brať OČR) alebo tie, ktoré nemajú platenú nemocenskú (živnostníčky, slobodné povolania) sú najviac zraniteľné. Ďalším nezamýšľaným dopadom zavretia škôl je napätie v zdravotníckom systéme, pričom podľa UNESCO (4) práve zdravotnícky personál, kde veľké percento tvoria ženy, ktoré musia pracovať, má problémy nájsť a zabezpečiť starostlivosť o svoje deti.

Ženy robia už teraz trikrát viac neplatenej práce ako muži a staranie sa o blízkych postihnutých a ohrozených vírusom zvyšuje ich bremeno.

Ženy a dievčatá už teraz vykonávajú oveľa viac neplatenej práce v domácnosti a zabezpečujú starostlivosť o blízkych (nielen o deti, ale aj napr. starších ľudí). Podľa Medzinárodnej organizácie práce (ILO) (5), celosvetovo ženy vykonávajú 76,2% všetkých hodín neplatenej práce, čo je trikrát viac ako muži. Napríklad na Slovensku sa o varenie a chod domácnosti aspoň hodinu denne stará 60% žien a len 16% mužov, pri pároch s deťmi je to až 87% žien a len 18% mužov. (7) V roku  2017 to bolo na Slovensku 87% žien a len 55% mužov v neplatenej práci. (8) Počas toho, ako systém zdravotníctva bude pod náporom, veľa ľudí s koronavírusom bude potrebovať domáce liečenie a starostlivosť, čo ešte viac zaťaží ženy z hľadiska neplatenej práce a zároveň budú vo väčšom riziku, že sa nakazia. V tom istom čase, zavreté školy a izolácia v domácnosti presúvajú prácu, ktorá sa týka starostlivosti o deti z platenej ekonomiky – zdravotné sestry, školy, opatrovateľky – na neplatenú prácu, ktorú robia najmä ženy.

Čo potrebujú chorí pacienti a pacientky? Starostlivosť. Čo potrebujú izolovaní starší ľudia? Starostlivosť. Čo potrebujú deti, ktoré sa učia doma? Starostlivosť. Všetka táto zodpovednosť – neplatená práca starostlivosti – oveľa viac dopadne na ženy a to práve kvôli existujúcej a nerovnej štruktúre pracovnej sily.

Takisto ženy sú v domácnostiach vo väčšej miere zodpovedné za upratovanie, čistenie, dezinfekciu domácnosti a prípravu jedla či nákupy. So zavretými školami sa isto aj mnohí otcovia budú viac snažiť pomáhať a zlepšiť sa v starostlivosti o deti, ale nebude to univerzálne. Napriek masovému vstupu žien do pracovnej sféry v 20. storočí, fenomén druhej zmeny pre ne stále existuje.

Ekonomické dopady pandémie na ženy

Nezažívame len krízu zdravotníctva, ale aj v ekonomickú krízu. Aj keď bude bežný chod organizácií a štruktúr prerušený na tri a možno viac mesiacov, strata pracovných miest je nevyhnutná. Koronavírus zrušil dohody mnohých párov s dvoma príjmami o tom, že keď obaja pracujú, niekto iný sa stará o deti. Namiesto toho sa páry museli rozhodnúť, ktorý z nich prevezme tento údel. Na individuálnej úrovni budú voľby mnohých párov počas niekoľkých ďalších mesiacov dávať perfektný ekonomický zmysel. Nie je to však len o sociálnych normách, kedy rolu starostlivosti o domácnosť a deti vykonávajú ženy, ale je to aj o praktických rozhodnutiach. Kto zarába menej? Kto je viac flexibilný? Ženy väčšinou zarábajú menej, čo znamená, že ich práca sa v rodine považuje za menej prioritnú, keď nastane kríza. A súčasná kríza bude trvať skôr mesiace, než týždne. Celoživotné príjmy niektorých žien sa možno nikdy nedajú opäť dokopy. Aj skúsenosti z minulých kríz či epidémií ukazujú, že príjem mužov sa v minulosti po skonsolidovaní situácie vrátil rýchlejšie na pôvodnú úroveň ako príjem žien. (9)

Ohrozenie žien diskrimináciou

Tak ako sa ženy budú snažiť pokryť viac neplatenej práce, často za týmto účelom obetujú svoj príjem a nezávislosť. Ženy už vo veľkej miere pociťujú rodový rozdiel v mzdách  a vo väčšej miere prijímajú prekérnu (nestálu) prácu – či už dočasné kontrakty alebo prácu na čiastočný úväzok. Táto dynamika znamená, že prerušenie práce a prestávky v práci kvôli koronavírusu bez ohľadu na to, či je to problém zamestnávateľa (ako napríklad odstavenie závodu) alebo potreba žien starať sa o blízkych, (či už o deti, ktoré nemôžu ísť do školy alebo tých, čo ochoreli), znamenajú pre ženy stratené hodiny, nútené dovolenky, hrozbu prepúšťania a diskriminácie.

Vzhľadom na to, že postavenie žien na trhu práce je nestabilnejšie, môžu zažívať väčšiu diskrimináciu na základe rodu. Môže sa stať, že firmy ich budú prepúšťať ako prvé a použijú na to aj diskriminačné spôsoby, ako sme to mohli vidieť pred vyše 10 rokmi počas ekonomickej krízy. Takisto môže byť zvýšený stres na pracovisku, čo sa môže pretaviť do zvýšeného obťažovania žien a neprimeraného tlaku na pracovný výkon. Sestry a predavačky ostávajú pracovať, čo znamená viacnásobný tlak na ich zdravie a psychiku, pričom pracovné podmienky sa môžu ešte zhoršovať. Toto všetko sa premieta do ekonomických neistôt pre ženy a ich deti.

Dopady pandémie na telesnú integritu žien

O tom, že ženy v čase, keď je väčšina rodín dobrovoľne i nedobrovoľne izolovaná v domácnostiach, zažívajú viac násilia v intímnych partnerských vzťahoch, je potrebné hovoriť. Viac o tejto situácii si môžete prečítať v blogu Sáry Činčurovej Domáce násilie počas epidémie koronavírusu: ako ďalej?.

Výskum realizovaný v Českej republike tiež hovorí o významných dopadoch na psychické zdravie a pohodu žien. Ženy v ňom uvádzali úzkosť z koranavírusu dvakrát častejšie, najviac to boli ženy na materskej, až 61%. (10) Je to najmä preto, že si robia viac starostí o rodinu a reálne sa aj viac o ňu starajú. Zároveň sa začínajú objavovať správy, že sa ženám zhoršujú podmienky pri pôrodoch a pri dostupnosti gynekologickej starostlivosti, pričom v tejto oblasti ani doteraz nebola situácia ideálna. (11)

Výzva vláde

Mnohí výskumníci a výskumníčky na celom svete sú frustrovaní, že všetky tieto dopady politici a političky neberú dostatočne vážne. Opatrenia, ktoré sú prijímané v tejto situácii, sú stále rodovo neutrálne a nezohľadňujú vplyv pandémie na životy žien a iných marginalizovaných skupín.

Tiež je v súčasnosti problém zbierať a zabezpečiť vysoko kvalitné dáta, ktoré môžu byť v budúcnosti veľmi potrebné. Máme zatiaľ málo informácií o tom, ako vírus ovplyvňuje rôzne skupiny obyvateľstva, vrátane žien. Odborníci a odborníčky podporujú núdzové bezplatné opatrenia zabezpečenia starostlivosti o maloleté deti (tie napríklad navrhuje aj Magistrát hlavného mesta Bratislavy) pre tých, čo sú nasadení v prvej línii boja s koronavírusom, ekonomickú bezpečnosť pre malých podnikateľov (vrátane živnostníkov), ako aj pre osamelých rodičov a ďalšie zraniteľné skupiny a finančné stimuly priamo platené rodine, ako aj ďalšie opatrenia, ku ktorým sa v Inštitúte pripájame.

Pre všetky spomínané dôvody by vláda Slovenskej republiky mala brať ohľad na rozdielny dopad koronavírusu na ženy a mužov a investovať do riešení dlhotrvajúcich spoločenských problémov, ako sú rodové ekonomické rozdiely a rodovo podmienené násilie.

Preto aj v rámci našich aktivít na Inštitúte pre výskum práce a rodiny by sme chceli ponúknuť naše online poradenstvo v oblasti diskriminácie a obťažovania na pracovisku. V prípade, ak niečo podobné zažívate, vieme vám spolu s právničkou poradiť, ako sa brániť. Hoci sa vám riešenie takéhoto konania v súčasnosti nemusí zdať ako priorita a možno je to to posledné, čo by ste chceli v súčasnej situácii riešiť, z hľadiska budúcich dopadov na váš život sa môže takáto pomoc hodiť. Otázky a podnety je možné kedykoľvek posielať prostredníctvom našej webstránkyToto je rovnosť.

Autor blogu: Ing. Mgr. Andrej Kuruc, analytik a výskumník pre rodovú rovnosť, Inštitút pre výskum práce a rodiny

Editorky: Mgr. Jana Jablonická Zezulová, Mgr. Veronika Valkovičová, PhD., analytičky a výskumníčky pre rodovú rovnosť, Inštitút pre výskum práce a rodiny

Ilustračná fotografia: Pixabay

Použité zdroje:

(1) Zdroj: https://apps.who.int/iris/bitstream/handle/10665/311314/WHO-HIS-HWF-Gender-WP1-2019.1-eng.pdf?sequence=1&isAllowed=y

(2) Zdroj: http://statdat.statistics.sk/cognosext/cgi-bin/cognos.cgi?b_action=cognosViewer&ui.action=run&ui.object=storeID(%22i8F0B85B4ABCC4075B6EC5FC5ED998F0B%22)&ui.name=Zamestnanci%20pod%c4%bea%20ekonomickej%20%c4%8dinnosti%20zisten%c3%ad%20pracoviskovou%20met%c3%b3dou%20%5bpr3113rr%5d&run.outputFormat=&run.prompt=true&cv.header=false&ui.backURL=%2fcognosext%2fcps4%2fportlets%2fcommon%2fclose.html

(3) Zdroj: https://www.cvtisr.sk/cvti-sr-vedecka-kniznica/informacie-o-skolstve/statistiky/statisticka-rocenka-publikacia/statisticka-rocenka-suhrnne-tabulky.html?page_id=9603

(4) Zdroj: https://www.weforum.org/agenda/2020/03/the-coronavirus-fallout-may-be-worse-for-women-than-men-heres-why/

(5) Zdroj:https://www.weforum.org/agenda/2020/03/the-coronavirus-fallout-may-be-worse-for-women-than-men-heres-why/

(6) Zdroj: https://www.ilo.org/asia/media-centre/news/WCMS_633284/lang–en/index.htm

(7) Zdroj: https://eige.europa.eu/publications/gender-equality-index-2019-slovakia?fbclid=IwAR2nZ0wpRL8vnlmPh7Ix_T3z0nZ9DuNzLzUStXdsxx5vpuvMMlwJShLslIU

(8) Zdroj: MPSVR SR. SÚHRNNÁ SPRÁVA O STAVE RODOVEJ ROVNOSTI NA SLOVENSKU  ZA ROK 2018. Rodová rovnosť na trhu práce. Dostupné na: https://www.gender.gov.sk/wp-content/uploads/2019/06/SSRR_2018-final.pdf

(9) Zdroj: https://www.theatlantic.com/international/archive/2020/03/feminism-womens-rights-coronavirus-covid19/608302/?fbclid=IwAR2AIE2kH9sIgciw3xqS83EwzGEe-56MViIGhd4TpJ5Ilq0PmC-72lKgliI

(10) Zdroj: https://www.irozhlas.cz/zpravy-domov/behavio-pruzkum-krize-covid-koronavirus-nouzovy-stav-karantena-rousky-babis_2003210722_jab?fbclid=IwAR0MR2Utl0Kdh1gnoEUV1NNIBJcDbGnBtVZfsCblZFyWApn5FgnI1IUabwo

(11) Zdroj: https://a2larm.cz/2020/03/znesvepravneni-rodicek-a-omezeni-prav-deti-v-dobe-koronaviru/

Presne v deň volieb oslávime 100. výročie volebného práva žien v Československu. Kto boli prvé poslankyne a o čo sa usilovali? Ako žili ženy v prvej republike? Kam sa naša spoločnosť odvtedy posunula? A prečo moderné Československo a jeho tradície v našej pamäti vybledli? Rozprávame sa s historičkou Janou Jablonickou – Zezulovou. 

Prvé ženy – poslankyne presadili zákaz námezdného dojčenia. A snažili sa presadiť ochranu materstva, povinné sociálne poistenie, zaručiť ženám materskú a zákaz prepustenia tehotnej ženy, hovorí Jana Jablonická Zezulová.

Pripomíname si 100. výročie volebného práva žien. Presne 29. februára 1920 bola prijatá Ústava prvej Československej republiky, ktorá deklarovala, že všetci sú si rovní vo svojich právach, majú právo voliť a byť volení. ČSR predbehla i niektoré krajiny západnej Európy, napr. Francúzsko či Veľkú Britániu. Ako sa to podarilo?

Napomohol tomu aj kontext. Udalosti 1. svetovej vojny urýchlili pád monarchie a umožnili tak vznik nových štátov. A keď vzniká niečo nové, s novými elitami, tak to napomáha progresívnym silám v spoločnosti. Snahou českých aj slovenských elít bolo dištancovať sa čo najviac od monarchie a všetkého, čo predstavovala. Tak sa štát definoval ako demokratický, republikánsky a rovnostársky a v ústave zakotvil všeobecné volebné právo. To sa  netýkalo len žien, ale aj niektorých mužov, ktorí nemali v bývalom režime právo voliť (museli splniť majetkový aj vzdelanostný cenzus). A bolo to právo rovné, priame, s tajným hlasovaním a zadefinované ako povinnosť, čo už dnes nepoznáme.

No do tohto kontextu stále silnejšie zaznieval i hlas žien. Volebné právo ako prvé v Európe priznali Fínsko, Nórsko a Dánsko a pribúdali ďalšie štáty.

Iste, často sa to interpretuje tak, že prvá republika bola moderná a ženy volebné právo dostali. Nie je to pravda, ony si ho vybojovali. Síce nebojovali v uliciach ako britské sufražetky, ale bojovali prostredníctvom spolkov a časopisecky – v rámci diskusií sa snažili ovplyvňovať mužských kolegov a vťahovať ich do tejto témy. A české i slovenské národno-emancipačné hnutie si začalo všímať ženskú otázku. Je pravda, že v prvom rade si ju všímalo cez optiku toho, že ak ženy vzdeláme, tak budú môcť vychovávať národne uvedomelých synov v materinskom jazyku.

Čo bola najsilnejšia skupina odporcov? Slovenská historička Gabriela Dudeková cituje argumenty, ktoré zaznievali z radov kňazov. Tí hovorili o „požehnanom úkole ženy“ byť matkou a starať sa o rodinu,, že „Boh predurčil ženy nie k verejnému a hlučnému ,ale k tichému a súkromnému životu“ a ak sú vychované v duchu kresťanskom, „môžeme veriť, že s týmto predurčením úplne spokojné budú.“

Platilo to, čo platí i dnes – odpor zaznieval predovšetkým zo silno konzervatívnych klerikálnych kruhov. Na Slovensku to bola najmä „martinská skupina“ národných elít, ktorá sa združovala okolo Národných novín. Na druhej strane boli hlasisti okolo časopisu Hlas, neskôr Prúdy, ktorí boli hlasom liberálnejšej pokrokovej mládeže. Išlo totiž aj o generačný spor, čo tiež môžeme pociťovať aj dnes v diskusiách o hodnotových témach. Prúdy dávali priestor i feministickým či liberálnym myšlienkam, ako by sme ich teraz označili. A autori a autorky v týchto časopisoch vzájomne viedli polemiky, čo pomáhalo udržiavať tému ženských práv vo verejnom diskurze i na Slovensku.

Z martinského krídla bol povestný antifeministickým postojom Svetozár Hurban Vajanský.

On je veľmi zaujímavá postava. Na verejnosti pohŕdal feministkami a vystupoval veľmi silne proti Hane Gregorovej, čo bolo pre ňu veľmi ponižujúce, keďže bol v Martine veľkou autoritou. Je známa príhoda, ako si pred ňou dokonca odpľul. A niečo podobné zažila aj obhajkyňa práv žien, Marka Ivanková-Pietrová, ktorej pri tej príležitosti aj povedal „fuj, baba femina“. No na druhej strane, pokiaľ išlo o jeho osobný život, o vzťah k manželke a k dcéram, vtedy situáciu vnímal inak a dcéram umožnil kvalitné vzdelanie.

Dnes sú hrozbou menšiny, pred sto rokmi ženy

Každopádne, ženské aktivistky išli proti väčšinovej predstave ženy a stretávali sa s výsmechom i nadávkami. Slovenské noviny písali o „vznešenej úlohe ženskej, vo vychovávaní dietok, spravovaní domácnosti, od ktorého by politické zápasy pozornosť ženy odvracali.“ Bolo to ťažšie na Slovensku, než v Čechách?

Historička Jitka Gelnarová v jednom rozhovore konštatovala, že oproti britským sufražetkám boli Češky vnímané ako umiernenejšie feministky. A keď si porovnáme Češky a Slovenky, mohli by sme povedať to isté. Na Slovensku bolo konzervatívnejšie prostredie, bol tu viac zastúpený vidiek a katolicizmus.

A keď sa v Čechách snažili dištancovať od Rakúskej monarchie, znamenalo to dištancovať sa aj od katolicizmu, keďže monarchia bola katolícka. Ak Česi chceli budovať obraz moderného „češstva“, tak sa vracali do histórie, do čias husitov a k ich ideálom bratstva a rovnosti.

Aj slovenské  feministky zdôrazňovali rovnosť ženy, no museli prehlásenia formulovať oveľa diplomatickejšie. Terézia Vansová a Elena Maróthy-Šoltésová si dokonca písali v listoch, ako sa musia strategicky „držať na uzde“. Šoltésová v Dennici písala, že nechce spochybňovať úlohu ženy – matky, ale to neznamená, že sa žena nemôže i verejne angažovať. Pretože, keď sa angažuje, pomáha národu. Oveľa priamejšia bola Hana Gregorová.

A rovnako narážali na argument, ktorý sa používa dnes vo vzťahu k menšinám, že treba riešiť dôležitejšie veci. Dnes je to korupcia, zlyhávajúce súdnictvo, školstvo či zdravotníctvo. Vtedy bolo treba „najskôr vyriešiť národnostnú otázku a emancipáciu, až potom požiadavky žien“. Hana Gregorová na to použila pekný argument, že„slovenský národ je príliš malý, aby si mohol dovoliť ignorovať ženy, ktoré tvoria jeho väčšiu polovicu a nechať ich len sa nečinne prizerať verejnému dianiu.“

Volebné právo dnes berieme ako samozrejmosť, ale ženy, ktoré zaň bojovali museli počúvať i takéto argumenty. Vždy si spoločnosť vytvorila nejakého strašiaka, dnes je možno v prvej línii LGBT komunita, no pred 100 rokmi boli v novinách obrázky parodujúce sufražetky. Na obrázkoch boli opustené plačúce deti doma a strašilo sa tým, že to nastane, keď ženám bude umožnené voliť. Opustia deti, nechajú ich doma hladné, a to bude ohrozenie pre národ.

Diskutovalo sa tom, že ženy majú menší mozog, že ich ovládajú emócie, že sa nevedia o seba postarať a tento paternalistický prístup k ženám doteraz úplne nevymizol. Keď sa dnes dookola otvára otázka sprísnenia interrupcií, vôbec sa neberie do úvahy fakt, že počet interrupcií klesá a ženy k tomuto riešeniu pristupujú ako k poslednému. Naopak, vidíme zase diskusiu o ženách, ktoré akoby nevedeli samé o sebe kompetentne rozhodovať.

Jedna vec je ústava a deklarovaná rovnosť pohlaví, no ako žili ženy v 1. Československej republike v skutočnosti?

Ženy výrazne vstúpili do verejného priestoru počas 1. a 2. svetovej vojny, kedy museli zastúpiť mužov. No chápalo sa to ako dočasné riešenie – teraz ženy potrebujeme, ale v momente, ako sa muži vrátia z frontu, ony z verejného priestoru zase zmiznú. Ale ony už zmiznúť nechceli. Pretože ak som ekonomicky aktívna a teda viac-menej samostatná, alebo som – možno práve kvôli vojne, zostala sama s deťmi, tak musím zarábať.

A pokiaľ ide o Československo, tak ústava síce zaručovala mužom i ženám rovnaké postavenie, no stále platil občiansky zákonník z roku 1811, ktorý hovoril, že žena je podriadená mužovi, musí sa plne starať o deti, nedostáva materskú a živí ju muž. A tiež, že žena, ktorá sa vydá, prichádza o prácu a musí uvoľniť miesto mužovi alebo slobodnej žene.

Malo to svoj dôvod. Keďže republika vznikla veľmi rýchlo, tak zákony z čias monarchie ostali i naďalej dočasne v platnosti. V českých krajinách rakúske a na Slovensku uhorské. Až na začiatku 20. rokov boli zriadené rekodifikačné komisie, ktorých cieľom bolo pripraviť jednotný občiansky a trestný zákonník. Práce však plynuli pomalšie než by bolo žiaduce.

Ako to vyzeralo v bežnom živote?

Poviem príklad. Mnohí máme stereotypnú predstavu učiteliek ešte z čias monarchie, ktoré zostávali „starými dievkami“. Nebolo to preto, že by ich nikto nechcel a „zostali na ocot“. Dôvodom bol zákon o celibáte učiteliek a štátnych úradníčok. Takže tie, ktoré sa nechceli vzdať  práce a sebarealizácie, sa radšej nevydali. Často to pre ne musela byť bolestná voľba. Skvelým príkladom je česká učiteľka a politička Františka Plamínková. Milovala svoju prácu a študentky milovali ju. A ona si uvedomovala svoje poslanie, že vychováva novú generáciu žien. Práve jej zásluhou bol tento celibát po vzniku Československa zrušený.

Denník N práve uverejnil príbeh prvej slovenskej lekárky, ktorá začala ordinovať pred 100 rokmi. Rovnako sa nevydala, ale všetok čas venovala detským pacientom.

Takto sa to často interpretuje, ale v realite ženy nemali veľmi na výber. Vydatá žena má veľa starostí v rodine, má deti, o ktoré sa musí starať. A úprimne, kto by ju počúval? V prípade vydatých matiek to bola prvá otázka – kto sa vám stará o deti, kým sa angažujete? Ste dobrá matka? Ak nie ste dobrá matka, ako môžete byť dobrá vo verejnom živote?

Druhá vec je, že keď neboli tieto ženy vydaté, neznamená to vždy, že neboli zadané. Aj Františka Plamínková mala celoživotnú lásku. Milovala ho a on miloval ju, písali si krásne listy. Len sa nikdy nevydala.

Františka Plamínková spolu s Alicou Masarykovou sú označované za ženské osobnosti, ktoré najsilnejšie presadzovali volebné právo žien.

Presne tak, nemyslím, že je veľa takých žien, ako bola Františka Plamínková. Pochádzala z rodiny pražského obuvníka, stala sa učiteľkou a neskôr pôsobila aj ako novinárka a politička. Bola hodnotovo silne zakotvená, napísala dokonca list Hitlerovi, v ktorom kritizovala jeho politiku. Počas protektorátu mala ponuku zostať v emigrácii, no neurobila to, vrátila sa pomáhať svojmu národu. Bola členkou domáceho odboja, gestapo ju niekoľko raz zatklo a mučilo a nakoniec ju popravili zastrelením.

Štát sa zaujímal o chudobných

Vráťme sa však k voľbám. Do poslaneckej snemovne bolo v roku 1920 zvolených 14 žien a do senátu tri. Kto boli tieto ženy?

Boli to prevažne Češky a ženy nemeckej národnosti a jedna Slovenka. Ústava z roku 1920 bola ukážková i z hľadiská práv menšín. Československá republika zaručovala aj národnostným menšinám politické a kultúrne práva. Prvou senátorkou bola Božena Ecksteinová-Hniličková, pôvodom z pražskej robotníckej rodiny, sociálna demokratka, veľmi aktívna v politických požiadavkách, ktoré by ženám zabezpečili kvalitnejší život, či už išlo o povinné sociálne poistenie alebo práva pracujúcich žien. Za Nemeckú nacionálnu stranu sa senátorkou stala lekárka Emma Maria Herzigová a za Nemeckú sociálno-demokratickú stranu robotnícku v ČSR Anna Perthen, o ktorej vieme, že už od dvanástich rokov musela pracovať v továrni v Podmokloch.

Prvou slovenskou poslankyňou sa stala komunistka Irena Kánová. Pochádzala z Banskej Štiavnice, kde pracovala ako robotníčka v tabakovej továrni. A na území Slovenska bola za poslankyňu zvolená ešte Anna Sychravová, ktorá bola síce pôvodom Česka, no pôsobila u nás ako učiteľka.

Presadila zákon, ktorý zakazoval námezdné dojčenie. Išlo o jav typický skôr pre slovenské územie?

Bol to jav typický pre chudobné prostredie. Chudobné ženy kojili deti žien z bohatšieho prostredia a často to robili na úkor vlastných detí, ktoré boli podvyživené a neraz zomierali. Československo malo veľký sociálny problém, riešila ho i Hana Gregorová vo svojich textoch. Keď chodievala na východ Slovenska, nachádzala tam ešte zemľanky. V prvej republike situáciu zlepšilo to, že sa štát o ľudí v chudobnom deprivovanom prostredí začal zaujímať, prijal sociálne zákony a snažil sa sprístupniť deťom vzdelávanie. Na Slovensko prichádzali učitelia a učiteľky z Čiech. Príkladom je i Anna Sychravová.

Čo bola ešte agenda žien – poslankýň?

Snažili sa presadiť ochranu materstva, povinné sociálne poistenie, zaručiť ženám materskú a zákaz prepustenia tehotnej ženy, čo sa bežne stávalo vo fabrikách. Tieto návrhy sa však podarilo presadiť až neskôr.

Pred sto rokmi sa do národného zhromaždenia dostalo 17 žien. Dnes ich je v NR SR 29 zo 150. Čo to hovorí o našej spoločnosti?

Z pohľadu zastúpenia žien v politike máme veľký deficit, sme na posledných priečkach z krajín Európskej únie. No uvedomujem si, že sme prešli zložitú cestu plnú prekážok a za 100 rokov ženy dosiahli vo verejnom živote veľa. Vybojovali si právo voliť a byť volené a s tým spojené ďalšie občianske a sociálne práva. Mohli začať rozhodovať o svojom tele a o tom, koľko detí sa im narodí. Takže 20. storočie je storočie ženských volieb, ktoré stále trvá a my nesmieme zísť z cesty kvôli generácii našich dcér. Nesmieme im nechať len odkaz, že ich práva sú samozrejmosť. Musíme im nechať odkaz, že nám nikto nedal nič zadarmo a treba ostať ostražité. Demokracia je, ako hovorí filozof Fedor Blaščák, robota navyše. Kto sa nechce zaujímať o verejné dianie, o to, čo sa deje v škôlke, v škole, na úrade a v štáte, ten je odsúdený na autoritatívnu vládu. Ale my predsa z histórie vieme, ako také vlády dopadli a že ľudia sa budú vždy usilovať o slobodnú sebarealizáciu.

No máme prvú ženu prezidentku. I keď sa ako feministka nedefinuje. Prečo sa toho slova bojíme?

Bojíme sa ho, pretože pojmy feministka či sufražetka sú zanesené nesprávnym výkladom. Spája sa s nimi predstava nadraďovania nad mužov, pritom ide o úsilie, aby jedna veľká časť obyvateľstva mala rovnaké práva a žila rovnako dôstojný život ako tá druhá. Prihlásiť sa k feminizmu znamená hlásiť sa k myšlienkam humanizmu a dôstojného života pre všetkých. A prezidentka Zuzana Čaputová často v prejavoch zdôrazňuje dôstojnosť pre všetkých ľudí. Ak Svetové ekonomické fórum konštatuje, že pri súčasne nastavených politikách bude Slovensko potrebovať ďalších 107 rokov na to, aby ženy dosiahli úplnú rovnosť, pokiaľ ide o prístup k zdrojom, k právam, k rešpektu a k uznaniu v spoločnosti, tak máme pred sebou ešte veľa práce.

Nakoniec, keď hovoríme o prvej republike, tak prezident T. G. Masaryk bol feminista. Hovoril, že „muž a žena sú si rozumovo aj mravne rovní“, dokonca kritizoval kult materstva „ako pokrytecký nástroj na ovládanie žien a ich pripútanie k deťom a domácnosti“ a hovoril, že „tvrdenie, že žena je od prírody predurčená byť matkou, nie je o nič viac pravdivé, ako tvrdenie, že muž má byť od prírody otcom.“

Prezidentka sa stretáva so ženami, ktoré pomáhajú pri tých najotrasnejších následkoch diskriminácie žien, ako je násilie, alebo zneužívanie či rôzne formy obchodovania so ženami, a vyjadruje im tak úctu a upozorňuje na dôležitosť týchto tém. Myslím si, že ak by akceptovala pojem feministka, mohol by sa očistiť od všetkých tých negatívnych nánosov. Zuzana Čaputová všetko, čo hovorí, zasadzuje do univerzálnych hodnôt. A feminizmus je o univerzálnych hodnotách. Nie je o ženách proti mužom, ale o ženách a mužoch spolu.

Prvá republika bola pokrokový a moderný štát, no akoby sme na ňu počas obdobia komunizmu zabudli. Platilo, že všetko vybudoval komunizmus, dal ženám prácu a ľuďom istoty, hovorí Jana Jablonická Zezulová.

Postavme politiku opäť na faktoch

Aj Z. Čaputová si však v kampani vypočula otázky, kedy sa bude starať o dcéry. A často také slová zaznievajú nie od mužov, ale od žien. Ani to sa po sto rokoch nezmenilo. Historička G. Dudeková píše, že i vtedy bola „neuvedomelá žena snáď väčšou utlačovateľkou a nepriateľkou inteligentnej ženy ako muž.“ Prečo?

Za prvej republiky skutočne väčšina žien, najmä matiek, reagovala na aktivistky tak, že im chcú „ukradnúť“ – v zmysle „morálne skaziť“, ich dcéry. Hanu Gregorovú to veľmi zraňovalo. Nakoniec to vidíme i dnes, keď chcú odporcovia ublížiť skupine ľudí, ktorí milujú rovnaké pohlavie, označia ich za zvrhlých.

A čím si to vysvetľuješ? Nie sú na tento fenomén nejaké štúdie?

Už Simone de Beauvoir v Druhom pohlaví napísala, že patriarchát by nevydržal tak dlho, keby neboli ochotné ženy, ktoré ho podržali. A systém sa na to spolieha, dlhodobo udržiava celú skupinu ľudí bez pláce za prácu. A sú ženy, ktorým stačí, ak dostanú raz za čas odmenu vo forme uznania ich krásy či schopnosti udržiavať rodinný krb a obávajú sa, že ak sa to zmení, nebude ich za čo oceniť.

Stretla som s týmto fenoménom a hovorievam, že i keď som feministka, neznamená to, že nemám výhrady voči ženám. Mám výhrady, keď sa správajú macošsky voči kolegyniam, keď nevnímajú kontext, že ak jedna žena „otvorí dvere“ a nezatvorí ich za sebou, tak ich otvorila i pre ďalšie ženy. Keď hovoria, že si postavenie vybojovali samé a zabúdajú na tie, ktoré im tie dvere počas sto rokov otvárali. Možno sa obávajú o svoje istoty, možno si myslia, že byť feministkou ich oberá o ženskosť.

Paradoxne sa nám takto dnes prihovára mladé dievča Lívia, ktorá študuje na gymnáziu, natáča videá a napriek tomu vo videách tvrdí, že „feminizmus je rakovina“, a feministky „nechcú meniť systém, len sú hladné po sile a majetku“.

Môže študovať, zobrať si do rúk mikrofón a verejne vystupovať, hoci v tomto veku by už mala deti a starala sa o rodinu, ak by neboli Františky Plamínkové, Milady Horákové či Hany Gregorové.

No Lívia nie je dobrý príklad, pretože ona je predovšetkým zneužívaná fašistami ako stereotypný symbol „nevinného blond dievčaťa“. Čím netvrdím, že to nerobí vedome. A keď raz dospeje, bude sa cítiť veľmi zle.

Je asi aj symbolom toho, aký dlh má naše školstvo voči dievčatám. Dejepis je o mužských hrdinoch.

Priemerná študentka sa dnes v škole naozaj nedozvie, čo je feminizmus. Je to záležitosť viacerých faktorov, lebo tento jav vidíme i v krajinách, kde majú tému ženskej rovnosti viac podchytenú vo výuke. U nás je to spôsobené veľkou diskontinuitou vo vzdelávaní, akoby sme na 1. republiku počas obdobia komunizmu zabudli. Platilo, že všetko vybudoval komunizmus, dal ženám prácu a ľuďom istoty. A ani po roku 1989, popri všetkom transformačnom úsilí, na reflexiu histórie nebol čas.

No vnímam, že teraz sa dostávame do veku, kedy si začíname uvedomovať tieto témy. Nie je náhoda, že dnes v spoločnosti prebiehajú strety medzi tým, čo je liberálne a konzervatívne a máme potrebu hľadať svoju identitu a oživovať v kolektívnej pamäti trochu inú minulosť. A máme výhodu, že sa môžeme odvolať na prvú republiku, na jej moderné a pokrokové idey a nemusíme dookola riešiť historické traumy.

Aký dopad môže mať chýbajúca historická pamäť na práva žien v 21. storočí?

Ak by naša generácia mala dnes niečo vykonať pre generáciu svojich detí, tak je to vyrovnať feministický dlh. Pretože, ak sa dcéra mojej kolegyne pozrie na Zuzanu Čaputovú a spýta sa, či to znamená, že keď vyrastie, aj ona by mohla byť prezidentkou, tak je to úžasné. A odpoveď je, samozrejme, áno. No v odpovedi by malo zároveň zaznieť, že pred ňou boli i ďalšie ženy a bolo ich veľa – političky, vedkyne, lekárky, ktoré boli úspešné vo verejnom živote. Ak by sa o nich deti učili, mohlo by to zásadne zmeniť obraz dievčat o sebe – čím môžem byť, že v tom nie som sama, že nemusím začínať odznova, že mám na koho nadviazať.

Druhá vec je, akým spôsobom sa dnes deti učia o vzoroch a osobnostiach. Nie je to spôsob, ktorý dokáže súčasnú generáciu nadchnúť a presvedčiť ju, prečo neostať sedieť doma a meniť spoločnosť k lepšiemu. Deti dnes sledujú youtuberov, instagram, vlogy a my musíme nanovo premyslieť, akou formou im podať to, čo chceme, aby vedeli. A nehovorím, že je to chyba učiteľov, ktorí sa mnohí snažia, je to problém systému.

Sté výročie volebného práva žien padne práve na deň volieb. Napriek tomu, že vieme, v akom stave je krajina, čo očakávaš od politických elít vo vzťahu k ženským právam či všeobecnejšie k ľudským právam?

V predvolebnej kampani sa i strany, ktoré sú považované za štandardné, oháňajú Istanbulským dohovorom a strašia rodovou ideológiou a LGBT právami a všetko to miešajú dokopy. Od budúcich politických elít očakávam, že zastavia túto dezinformačnú kampaň a opäť postavia politiku a politické rozhodovanie na dôkazoch a faktoch.

A podporujem ženské kandidátky, ktoré budú prijímať riešenia pre skvalitnenie života všetkých rodín a pre dennodenné fungovanie celej spoločnosti.“

Andrea Settey Hajdúchová

Košice, 4.2.2020.  Pozdvihnúť výskum v oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci na kvalitatívne novú úroveň a aplikovať výsledky výskumných úloh v praxi má pomôcť memorandum o spolupráci, ktoré dnes v Košiciach podpísali riaditeľka Inštitútu pre výskum práce a rodiny (IVPR) PhDr. Silvia Porubänová  a generálny riaditeľ Národného inšpektorátu práce (NIP) Ing. Karol Habina.

Signatári memoranda sa v dokumente zaväzujú, že  budú spolupracovať okrem iného pri tvorbe dokumentov v oblasti riadenia  výkonu inšpekcie práce, bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, pracovných podmienok, pracovnoprávnych vzťahov, eliminácie rodovej diskriminácie, resp. diskriminácie na základe pohlavia na pracovisku ale aj prevencie v rámci aktuálnej kampane „Pracuj legálne – Pracuj bezpečne“, ktorú Národný inšpektorát práce odštartoval začiatkom roku 2020. 

„Od podpisu memoranda si sľubujeme predovšetkým zlepšenie komunikácie a výmeny informácií týkajúcich sa noviniek z výskumu v oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, pri navrhovaní tém výskumných projektov a možnosti ich riešení,“ uviedol k tomu generálny riaditeľ Národného inšpektorátu práce Ing. Karol Habina. Výskumní pracovníci IVPR sa už aj v súčasnosti aktívne zúčastňujú na podujatiach organizovaných alebo spoluorganizovaných Národným inšpektorátom práce, ako sú rôzne konferencie, semináre a rokovania expertných skupín zaoberajúcich sa koordináciou a tvorbou koncepčnej a metodickej činnosti. „Aktívna je najmä účasť IVPR na aktivitách Národného kontaktného miesta Európskej agentúry pre bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci pri Národnom inšpektoráte práce a na práci Koordinačného výboru BOZP,“ poznamenala ďalej riaditeľka Inštitútu pre výskum práce a rodiny PhDr. Silvia Porubänová.

Podpis memoranda bude okrem iného znamenať, že výsledky výskumov inštitútu v oblasti BOZP a sociologických výskumov v oblasti pracovnoprávnych vzťahov, a osobitne v oblasti diskriminácie a rodovej rovnosti, poslúžia na zvýšenie kvality výkonov inšpekcie práce, a na druhej strane, zistenia o stave dodržiavania legislatívy v daných oblastiach inšpektorátmi práce budú na osoh Inštitútu pre priblíženie riešení výskumných úloh potrebám praxe.

Organizácie v pôsobnosti Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR chcú na základe memoranda taktiež spolupracovať pri vytváraní metodologických rámcov, podpore zvyšovania právneho vedomia a uplatňovania pracovného práva, ako aj antidiskriminačného zákona v praxi. Spolupráca sa však bude dotýkať  aj prípravy a realizácie vzdelávacích programov pre inšpektorov práce. 

Jednou z nosných tém budúcej spolupráce medzi IVPR a NIP bude problematika rodovej diskriminácie, pretože inšpekcia práce sa stretáva s podnetmi týkajúcimi sa nerovnakého odmeňovania za rovnakú prácu alebo za prácu rovnakej hodnoty. Napríklad v roku 2019 bolo inšpektorátmi práce zistených celkovo 25 porušení ustanovení § 119a Zákonníka práce, ktorý sa zameriava na  diskriminačne dohodnuté mzdové podmienky podľa pohlavia. Pre porovnanie, v roku 2018 to bolo 39 prípadov. Vyplýva to z Informatívnej správy o diskriminácii a rodovej rovnosti v pracovnoprávnych vzťahoch, ktorú Národný inšpektorát práce pripravuje každý rok. Preukázanie skutkovej podstaty iných oblastí diskriminácie alebo sexuálneho obťažovania na pracovisku je náročnejšie. 

„Aj preto  plánujeme v spolupráci s Národným inšpektorátom práce pripraviť metodický materiál pre inšpektoráty práce, ktorý sa zameria  na odhaľovanie a prevenciu rodovej diskriminácie a sexuálneho obťažovania na pracovisku a  ktorý by im mohol pomôcť tieto problémy účinnejšie odhaľovať a postihovať,“ vysvetľuje riaditeľka IVPR Silvia Porubänová. 

Inštitút pre výskum práce a rodiny zároveň v novembri  2019 spustil  poradenský a informačný portál, ktorý poskytuje poradenstvo v situáciách diskriminácie a nezákonných postupov na základe pohlavia/rodu na pracovisku. Dostupný pre občanov a občianky je na stránke www.totojerovnost.sk, v časti pomoc, kde cez online formulár môžu ľudia anonymne popísať svoju situáciu a potreby https://www.totojerovnost.eu/index.php/pomoc-a-poradenstvo/#kontaktnyformular.

Bratislava, 28. októbra 2019 – Na Slovensku bol podľa agentúry Trexima rodový mzdový rozdiel v roku 2018 opäť v neprospech žien cca 18 % (ide o rozdiel v priemernej hodinovej mzde v neupravenej forme). Na tejto úrovni rozdiel stagnuje ostatných 5 rokov. Inými slovami, zatiaľ čo muž zarobí na Slovensku na trhu práce jedno euro, pre ženu je to len 82 centov. Ak to premeníme na odpracované dni, tak v roku 2019 od 28. októbra ženy pracujú až do konca roka zadarmo. Aj preto si tento deň pripomíname ako deň rovnosti v odmeňovaní. Ministerstvo práce sociálnych vecí a rodiny SR a Inštitút pre výskum práce a rodiny pri tejto príležitosti zorganizovali verejnú diskusiu s odborníčkami „Platia aj Vás ženským eurom?“, aby  upozornili na nerovnaké odmeňovanie žien v spoločnosti  a ponúkli riešenia, ako možno túto situáciu zmeniť.

Podľa Súhrnnej správy o stave rodovej rovnosti v SR sa najvýraznejšie rozdiely v mzdách prejavujú u vysokoškolsky vzdelaných ľudí v riadiacich pozíciách, a to najmä v podnikateľskom sektore. Pritom vysokoškolské vzdelanie ukončuje viac žien ako mužov, až 62 % zo všetkých absolventiek a absolventov vysokých škôl za rok 2018 boli ženy. Ženy tiež vo výrazne väčšej miere zarábajú minimálnu mzdu v porovnaní s mužmi. Na nižšie odmeňovanie žien na trhu práce  majú vplyv viaceré  faktory, ktoré súvisia skôr so stereotypmi a predsudkami, ktoré sa s prácou žien spájajú. Výsledkom takýchto stereotypov  a predsudkov sú  potom rozdiely v pomere ženskej a mužskej pracovnej sily v odvetviach a povolaniach. 

To znamená, že zamestnanosť žien je koncentrovaná do určitých odvetví a profesií, pričom tieto odvetvia sú nižšie odmeňované ako napr. učiteľské profesie, pomáhajúce profesie v sociálnej práci, v zdravotníctve, nižšie administratívne pomocné práce. Práve kvôli rodovej socializácii sú to najmä ženy, ktoré majú na pleciach starostlivosť o deti a rodinu a sú zvyčajne vychovávané tak, aby neboli príliš priebojné a sebavedomé. Napríklad o varenie a chod domácnosti sa aspoň hodinu denne stará 60 % žien a len 16 % mužov, pri partnerských pároch s deťmi je to až 87 % žien a len 18 % mužov. 

Podľa štúdie Inštitútu finančnej politiky Ministerstva financií SR je výhodné znížiť či odstrániť rodový mzdový rozdiel pre fungovanie ekonomiky. Lepšie zužitkovanie a ohodnotenie pracovnej sily žien by zvýšilo ponuku pracovných síl v období, keď ich začína byť nedostatok a prispelo by k celkovému potenciálu ekonomiky.

Aj ženy na rovnakej pracovnej pozícii zarábajú na Slovensku podľa Treximy o 8,62 % menej ako muži napriek tomu, že majú rovnakú kvalifikáciu a náplň práce. Vtedy sa už dá hovoriť o priamej či nepriamej diskriminácii. Proti takejto diskriminácii sa dá brániť na základe antidiskriminačného zákona a zákonníka práce. Tieto nástroje sú však málo využívané. Preto sú potrebné koordinované riešenia na znižovanie a odstraňovanie rodového mzdového rozdielu zo strany zamestnávateľov, štátu a antidiskriminačných inštitúcií. 

Pre nedostatok informácií v tejto oblasti sa Inštitút pre výskum práce a rodiny rozhodol spustiť poradenský portál  pre ľudí, ktorí zažívajú diskrimináciu na základe pohlavia/rodu (napríklad v odmeňovaní), kde im odborníci a odborníčky poradia, ako svoju situáciu riešiť. Na portáli môžu získať radu aj inštitúcie, aké pozitívne opatrenia môžu zaviesť na zníženie rodového mzdového rozdielu. Poradenský portál sa nachádza na stránke: www.totojerovnost.sk v časti Pomoc. 

• Inštitút pre výskum práce a rodiny (IVPR) Prioritnou náplňou činnosti IVPR je výskumná činnosť. Ide o aplikovaný sociálny výskum v oblasti sociálnej a rodinnej politiky, politík trhu práce a zamestnanosti, rovnosti príležitostí, zamestnaneckých vzťahov a v oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Výsledky výskumov a analýz sú následne využívané zriaďovateľom pri tvorbe zákonov, koncepcií, stratégií a programov v pôsobnosti Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky. IVPR v rámci Operačného programu Zamestnanosť a sociálna inklúzia implementoval viacero národných projektov, v rámci ktorých vypracoval pre MPSVR SR Národnú stratégiu zamestnanosti a Národnú rámcovú stratégiu podpory sociálneho začlenenia a boja proti chudobe. IVPR plnil a aktuálne plní úlohy MPSVR SR aj v oblasti prevencie a eliminácie násilia na ženách. 

• Kontaktná osoba pre médiá: Mgr. Viera Böttcher, manažérka komunikácie národného projektu Prevencia a eliminácia rodovej diskriminácie, tel. +421 902138962, email: viera.bottcher@ivpr.gov.sk

Mapu Ženy v politike:2019 pripravila Inter-Parliamentary Union (IPU) organizácie UN Women, ktorá sa venuje  rodovej rovnosti a posilneniu žien vo verejnom priestore na celom svete. Mapa zobrazuje globálny rebríček žien v exekutívnych vládnych a parlamentných pozíciách k 1. januáru 2019. Ukazuje posun k rodovej rovnosti v tejto oblasti na regionálnej a národnej úrovni. Čo sa týka zastúpenia žien v parlamente, Slovensko skončilo až na 102. mieste.

Mapu Ženy v politike: 2019 pripravila Inter-Parliamentary Union (IPU) organizácie UN Women, ktorá sa venuje  rodovej rovnosti a posilneniu žien vo verejnom priestore na celom svete.

Mapa zobrazuje globálny rebríček žien v exekutívnych vládnych a parlamentných pozíciách k 1. januáru 2019. Ukazuje posun k rodovej rovnosti v tejto oblasti na regionálnej a národnej úrovni. Čo sa týka zastúpenia žien v parlamente, Slovensko skončilo až na 102. mieste (30 poslankýň zo 150, teda 20%) spolu s krajinami ako sú Barbados, Kambodža a Rovníková Guinea. O čosi lepšia je situácia na ministerských postoch, kde sa Slovensko umiestnilo na 27. priečke (5 ministeriek zo 14, 35,7%) spolu s Estónskom.

Aj v rámci Dohovoru o odstránení všetkých foriem diskriminácie (CEDAW) sa Slovensko zaviazalo k tomu, že ženy by mali mať právo formulovať vládnu politiku a jej implementáciu a zastávať verejné úrady a voliteľné funkcie na všetkých stupňoch vládnutia.  Preto diskusia a opatrenia zamerané na zvýšenia zastúpenia žien v národnom parlamente a vo vládnych funkciách, keďže tvoria 50% obyvateliek našej krajiny, sa javia ako nutnosť. Napríklad ak viac žien bude zapojených do tvorby školských osnov, je šanca, že sa zmenia rodové stereotypy o ženách a mužoch často posilňované textami v učebniciach.

Len vtedy, keď budú môcť ženy rovnocenne ovplyvňovať tvorbu národných legislatívnych rámcov, je pravdepodobné, že zabezpečia také zákony, ktoré nediskriminujú ženy v rodinnom i profesionálnom živote. Vtedy bude aj medzinárodná legislatíva zameraná na zabezpečenie ľudských práv žien ako CEDAW alebo Dohovor Rady Európy o predchádzaní násiliu na ženách a domácemu násiliu a o boji proti nemu rešpektovaná.

V roku 2008 sa takýto prieskum sexuálneho obťažovania uskutočnil na Karlovej Univerzite v Českej republike. Skúsenosť so zosmiešňujúcimi a urážlivými poznámkami o mužoch a ženách mala každá druhá študentka a každý druhý študent. „Okukovanie“ zažilo takmer 30 % študentiek a sexuálne ladené príbehy a sugestívne vtipy zažilo 23 % z nich. Štatisticky najčastejšie boli hlavní aktéri takéhoto konania muži voči ženám.  Nepriaznivé študijné prostredie, ktoré sa vyznačuje sexizmom a neprofesionálnym správaním, sa zdá byť univerzálnou normou. Tá však často zostáva nepomenovaná a jej indikátory a symptómy sa objavujú len v anonymných dotazníkoch.

Paradoxom preto naďalej zostáva nízky počet nahlásených prípadov, ktoré sa dostanú pred vedenie školy. Podľa právničky Catharine A. MacKinnon to, akým spôsobom ľudia, ktorí zažívajú sexuálne obťažovanie, riešia svoju situáciu, ovplyvňuje práve to, aké postoje má voči obťažovaniu, násiliu a rodovým rolám ich okolie. Hovoríme teda o stigme, či hanbe, ktorú môže tento človek prežívať a preto o svojej skúsenosti radšej mlčí.

Nahlasovanie obťažovania a mýty o násilí

Sociálna stigma, a s ňou spojený nízky stupeň nahlasovania prípadov sexuálneho obťažovania, je často naviazaná na stereotypy o ženskej sexualite a na sexistické predstavy o obetiach násilia. V roku 2016 celoeurópsky prieskum Eurobarometer poukázal na nedôveru, ktorá panuje voči ženám so skúsenosťou s násilím. Na otázku, do akej miery súhlasia s výrokom „Ženy často zveličujú skúsenosti s násilím a znásilnením“ kladne odpovedalo až 26 % Slovákov a Sloveniek. S výrokom „Násilie na ženách je často vyprovokované obeťou“ súhlasilo až 34 % respondentov a respondentiek zo Slovenska. V klíme popierania práv ľudí, ktorí zažili alebo zažívajú násilie, je prístup k spravodlivosti komplikovaný neustálym odrádzaním, bagatelizovaním či zosmiešňovaním násilnej skúsenosti.

Prieskumy zároveň poukazujú na rozšírené predstavy a mýty o ženách ako obetiach násilia, ktoré nie sú totožné so skutočným výskytom násilia a obťažovania. Mnoho študentiek a študentov si predstavuje obeť násilia ako nevzdelanú ženu z nižšej sociálnej vrstvy, čo môže následne ovplyvniť ich správanie a prežívanie situácie, ak sa stanú obeťou násilia alebo obťažovania ony samy/oni sami.  Výskum amerických pedagogičiek Sharon Lamb a kolektívu tiež poukázal na zaujímavý fenomén – mladé ženy majú tendenciu vnímať násilie a sexuálne obťažovanie ako niečo, čo sa im nemôže stať, pretože sú vzdelané, rozvážne a opatrné. Teda veria, že násilie sa deje hlavne ženám, ktoré si „nedávajú dostatočný pozor“. Takéto mýty o sexuálnom násilí však môžu spôsobiť u ženy, ktorá zažila násilie, prenesenie všetkej zodpovednosti za čin na seba a tak aj následné seba-obviňovanie, či popieranie vlastnej skúsenosti.

Podľa výskumu v oblasti sexuálneho obťažovania a násilia tiež existujú zásadné faktory, ktoré negatívne ovplyvňujú, či žena nahlási svoju skúsenosť a bude sa domáhať spravodlivosti:

• ak predtým požila alkohol alebo drogy,
• ak sa incident udial u nej doma,
• ak bol páchateľ jej známy/blízky človek.

Napriek stereotypom a mýtom o sexuálnom násilí, ktoré sa v spoločnosti udržujú, predstavuje sexuálne násilie a obťažovanie závažný zásah do integrity človeka a právo na spravodlivosť má obeť násilia bez ohľadu na to, kde sa incident udial, kto je páchateľom a čo predtým obeť násilia/obťažovania požila.

Keď školy chcú, ale nevedia ako

Z celoeurópskych prieskumov, ktoré sa pýtajú na nahlasovanie skúseností so sexuálnym obťažovaním, neustále vychádzajú tie isté výsledky – obete sexuálneho obťažovania a násilia nenahlasujú svoje skúsenosti, pretože ich nepovažujú za „dostatočne závažné“ alebo majú pocit, že neexistuje spôsob, ako by mohli situáciu riešiť. Aj tieto dve možnosti musia zohľadňovať akékoľvek opatrenia, ktoré by sa organizácia rozhodla prijať s cieľom zmeniť svoju vnútornú politiku voči sexuálnemu obťažovaniu. Okrem toho môže byť sexuálne obťažovanie takou „prirodzenou“ súčasťou života organizácie, až je problematické poukazovať na to, ako táto kultúra závažne porušuje ľudské práva, negatívne ovplyvňuje kvalitu života ľudí, zatiaľ čo oni/ony majú nárok na nápravu situácie.

Akýkoľvek rámec internej politiky univerzity či fakulty voči sexuálnemu obťažovaniu musí zohľadniť, že samotné nastavenie nástrojov prístupu k spravodlivosti neznamená ešte úspech. Tento interný rámec by mal existovať na troch úrovniach:

• primárna prevencia – prístupy spojené so vzdelávaním a scitlivovaním,
• adresovanie vzniknutej situácie – akútne riešenie situácie po tom, čo sa sexuálne násilie alebo obťažovanie udialo – zabezpečenie ochrany a bezpečia pre osobu, ktorá násilie alebo obťažovanie zažila (krátkodobé následky),
• adresovanie násilia/porušenia práv – dlhodobé riešenie sexuálneho obťažovania/násilia, ktoré sa vzťahuje na dlhodobé následky pre jedinca a komunitu.

Prvým stupňom opatrení by preto malo byť scitlivenie študentstva, ako aj akademickej a administratívnej časti univerzity. Pod pojmom scitlivenia sa myslí vzdelávanie o škodlivosti mýtov o sexuálnom násilí, informovanie o existujúcich zákonoch a nástrojoch prístupu k spravodlivosti, či všeobecné vzdelávanie o škodlivosti sexuálneho násilia a obťažovania. Odstránenie kultúry seba-obviňovania a hanby zo skúsenosti s násilím má za následok väčší záujem o nahlasovanie prípadov sexuálneho obťažovania. Ku študentovi/študentke tak musí byť vyslaný jasný signál – tvoja skúsenosť je validná, máš nárok na spravodlivosť a bude ti poskytnutá ochrana.

Dôležitou súčasťou vzdelávania o sexuálnom násilí a obťažovaní je tzv. „tréning pre okoloidúceho“ (bystander training), teda osoby, ktoré vedia o tom, že je násilie páchané v ich okolí, no netušia akým spôsobom situáciu riešiť. V rámci svojho vzdelávacieho programu by univerzita mala komunikovať všetkým prítomným, že v jej medziach funguje princíp „nulovej tolerancie“ – s týmto princípom by mal byť v rôznych formách oboznámený každý, kto na univerzite pôsobí, resp. začína pôsobiť (napr. v podobe informačných letákov, vzdelávaní pred začatím semestra, tréningu nových zamestnancov/zamestnankýň a pod.)

Adresovanie vzniknutej situácie má za cieľ primárne vytvoriť také podmienky pre osobu, ktorá zažila násilie alebo obťažovanie, ktoré ju nebudú ďalej stigmatizovať alebo ohrozovať. Primárne to znamená napríklad zabezpečenie ochrany anonymity po nahlásení násilia alebo obťažovania, či premiestnenie osoby mimo komunitu páchateľa/páchateľky. Keďže sa obeť násilia môže po nahlásení stretnúť s ďalšou viktimizáciou, teda napr. šikanou, je dôležité, aby bol v rámci univerzity/fakulty každý informovaný o tom, že takéto konanie je neoprávneným postihom a nebude tolerované. Po tom čo študent/študentka alebo zamestnanec/zamestnankyňa fakulty nahlási sexuálne obťažovanie na vedenie fakulty, musí byť informovaný/á o svojich právach a možnostiach riešenia situácie.

Samotné riešenie situácie s páchateľom/páchateľkou násilia na fakulte musí mať jasne stanovené inštitúcie, postupy a kompetencie. Jasné vymedzenie mandátu môže byť deklarované v etickom kódexe fakulty alebo v samostatnej vyhláške. Ak je proces riešenia situácie aj súčasťou primárnej prevencie a vzdelávania, sú členovia a členky akademickej obce fakulty vopred oboznámení a oboznámené, akým spôsobom bude ich prípadný podnet riešený – to uľahčuje ich prístup ku spravodlivosti a istota ich motivuje k tomu, aby prípady nahlasovali.

Nemožno však zabúdať na to, že súčasťou univerzitného života sú aj iné priestory a komunity, ktorých je študent/študentka súčasťou. Okrem univerzitných pracovísk by sa tieto princípy mali aplikovať aj na spolužitie na internátoch či v priestoroch určených na šport. Súčasťou rámca, ktorý si univerzita či fakulta nastaví, však musí byť neustála kooperácia rôznych skupín prítomných na pôde univerzity. Vytvárať vzdelávacie programy či zakladať nástroje na ochranu pred sexuálnym obťažovaním nemá zmysel, ak do procesu nie je privolaná aj samotná študentská obec v podobe študentských senátov či združení.

Chcete vedieť viac?

V tomto projektovom období organizuje Inštitút pre výskum práce a rodinyvzdelávacie a výskumné aktivity zamerané na odstránenie sexuálneho obťažovania ako formy rodovej diskriminácie na pracovisku, vo vzdelávacích inštitúciách a vo verejnom priestore. Inštitút pre výskum práce a rodiny tiež pripravuje celoslovenský reprezentatívny prieskum sexuálneho obťažovania a prieskum so skúsenosťou so sexuálnym obťažovaním medzi študentmi a študentkami slovenských vysokých škôl a univerzít, ktoré majú dopomôcť k získaniu údajov o skúsenosti širokej verejnosti s obťažovaním na Slovensku.

Sledujte našu stránku, kde vás budeme priebežne informovať o výsledkoch našej činnosti, pripravovaných podujatiach, kampaniach a školeniach. 

 Autorka textu: Mgr. Veronika Valkovičová, MA

Autor fotografie: Martin Miček

Veronika Valkovičová čerpala z nasledujúcich zdrojov:

European Commission (2016) Special Eurobarometer 449: Gender-based violence. Dostupné z: https://data.europa.eu/euodp/data/dataset/S2115_85_3_449_ENG

It Stops Now (2018). A review of data on the prevalence of Sexual Violence and Harassment of Women Students in Higher Education in the European Union. Dostupné z: http://www.itstopsnow.org/en/research

Lamb, S., a kol. (2016) Girls of Colour, Sexuality, and Sexual Education. London: Palgrave Macmillan.

MacKinnon, C. A. (1979). Sexual Harassment of Working Women. New York: Yale University Press.

Union of Students in Ireland (2013) Say Something – A Study of Students Experiences of Harassment, Stalking, Violence & Sexual Assault. Dostupné z: http://usi.ie/wp-content/uploads/2013/09/say-something-Final-Online-Report.pdf

Pri príležitosti Medzinárodného dňa žien 2019 sa bratislavskom .klube pod lampou dňa 6.3.2019 uskutočnila verejná diskusia Ponúkajú nám ruže, my potrebujeme rovnosť. Diskusný večer o histórii a súčasnosti MDŽ u nás i vo svete zorganizoval Inštitút pre výskum práce a rodiny, ktorý od mája 2018 realizuje národný projekt Prevencia a eliminácia rodovej diskriminácie.

Na odpovede, prečo je Medzinárodný deň žien dôležitým dňom pre celosvetové hnutia za práva žien a dievčat, bolo zvedavých asi 50 návštevníkov a návštevníčok podujatia. O spôsoboch pripomínania si Medzinárodného dňa žien u nás i vo svete, ale najmä o príčinách stále nerovnoprávneho postavenia žien a mužov v pracovnom aj súkromnom živote, sa zhovárali sociologička Silvia Porubänová, politológ Pavol Hardoš, historička a rodová expertka Jana Jablonická Zezulová a politologička Veronika Valkovičová. Vstup na podujatie bol voľný. Diskusia sa vysielala naživo, k dispozícii je aj jej záznam.

Autorka fotografie z diskusie: Simona Mikulášová

Mnohé ženy a dievčatá, ktoré hľadajú azyl a bezpečie, sú počas tohto obdobia vystavené rôznym formám rodovo podmieneného násilia a rodovej diskriminácii, či už v ich domovskej krajine, počas cestovania v Európe, alebo po príchode do krajiny, kde žijú v utečeneckom tábore a žiadajú o azyl. Preto musí byť naša pozornosť upriamená na ich skutočné potreby a dôstojnosť. Mali by byť prijaté rodovo citlivé opatrenia s cieľom prevencie ich diskriminácie, násilia, obťažovania a iných foriem zneužívania, napríklad v časoch vojnovej krízy alebo počas prírodných katastrof.

V krajine, do ktorej utečenky prichádzajú, teda napríklad aj na Slovensku, by mali mať ženy a dievčatá prístup k informáciám a uplatňovať svoje ľudské a sociálne práva vo vzťahu k individuálnej slobode, zamestnaniu, bývaniu, zdraviu, vzdelaniu, sociálnej ochrane a dostupným službám. V praxi sa tak však nedeje a preto je potrebné pripomínať si neľahkú situáciu žien utečeniek aj v tento pamätný deň a riešiť ju popri iných koncepciách aj v stratégii rodovej rovnosti.

Kvôli potrebe ochrany práv týchto žien a dievčat Rada Európy zahrnula nový strategický cieľ do svojej Stratégie rodovej rovnosti na roky 2018 – 2013, ku ktorej sa prihlásila aj Slovenská republika. Stratégia sa zameriava na prevenciu a boj proti rodovým stereotypom a sexizmu, prevenciu a boj proti násiliu na ženách a domácemu násiliu, zabezpečenie rovnakého prístupu žien k spravodlivosti, dosiahnutiu vyrovnaného zastúpenia žien a mužov v politickej reprezentácií a vo verejnom rozhodovaní, ako aj na ochranu práv žien a dievčat migrantiek, utečeniek a tých, čo hľadajú azyl. Viac o stratégii: https://rm.coe.int/strategy-en-2018-2023/16807b58eb

UN Women si pripomína tento deň takto: http://www.unwomen.org/en/news/in-focus/world-refugee-day

Významnú úlohu pri podpore žien utečeniek zohrávajú aktivisti, aktivistky a mimovládne organizácie (napr. https://www.hrl.sk/sk, https://charita.sk/pomoc-utece…). Ak sa chcete pridať, môžete ich činnosť podporiť a tak pomôcť aj ženám a dievčatám, hľadajúcim azyl, bezpečie a dôstojné životné podmienky na Slovensku.

Veronika Valkovičová, výskumníčka v oblasti rodovej rovnosti Inštitútu pre výskum práce a rodiny oslovila pri tejto príležitosti Dominiku Jašekovú, riaditeľku bratislavského občianskeho združenia Odyseus, ktoré už dve dekády poskytuje služby v ohrozených komunitách, akými sú aj ľudia pracujúci v sexbiznise. Cieľom OZ Odyseus je aktívne prispievať ku zlepšovaniu kvality ich života. Prečítajte si viac o tom, aké rôzne prekážky klienti a klientky OZ Odyseus zažívajú a aké služby sú im vďaka práci tohto združenia dostupné.

VV: Kto sú klienti a klientky OZ Odyseus?

DJ: V Odyseu pracujeme hlavne s ľuďmi, ktorí injekčne užívajú drogy a s ľuďmi, ktorí pracujú v pouličnom sexbiznise. No nielen s nimi. Taktiež sa venujeme mladým ľuďom, ktorí experimentujú s drogami a žijú aktívnym sexuálnym životom. Zameriavame sa na ich rekreačné prostredie – čiže párty, festivaly a hudobné akcie. To je tiež veľká skupina, s ktorou pracujeme a ktorú vyhľadávame.

VV: Prečo sa OZ Odyseus zaoberá poskytovaním služieb ľuďom v sexbiznise?

DJ: Poslaním nášho občianskeho združenia je podieľať sa na zachovávaní ľudských práv. Chceme sa podieľať na zlepšovaní kvality života ohrozených komunít. K takým komunitám patria aj ľudia, ktorí pracujú v sexbiznise. Sú vysoko stigmatizovaní, majú nedostatočný prístup ku zdravotnej a sociálnej pomoci. Cieľom našich služieb je prispievať k ich plnohodnotnému statusu ako členov a členiek spoločnosti.

VV: Akého charakteru sú služby, ktoré poskytujete?

DJ: Ako občianske združenie poskytujeme servisné služby a tie sú skutočne rôzne – od distribúcie šatstva či kondómov, po testovanie na pohlavne prenosné choroby. Naši klienti a klientky sa však často stretávajú s problémami v oblasti zdravotných a sociálnych služieb. Preto potrebujú pomoc pri vybavovaní občianskeho preukazu, pri komunikácii s úradmi alebo keď riešia podanie trestného oznámenia na políciu. Vo všetkých týchto prípadoch poskytujeme podporu a sprevádzanie. Naše služby však nie sú limitované len na sprevádzanie. Poskytujeme aj individuálne konzultácie a poradenstvo na rôzne témy. Aj keď v rámci terénnej služby a individuálnych konzultácií často riešime otázky zdravotných ťažkostí alebo osobných vzťahov, niekedy sa na nás klienti a klientky obracajú aj v prípadoch, že zažili násilie.

VV: Vyhľadávajú vás aj v prípade, že potrebujú pomoc so zdravotnou starostlivosťou?

DJ: Momentálne sa snažíme vytvoriť sieť spolupracujúcich lekárov. V súčasnosti máme veľmi dobrú spoluprácu s jedným gynekológom, ktorý poskytuje zdravotnú starostlivosť našim klientkam, ktoré pracujú v sexbiznise. Niektorí naši klienti a klientky sú tiež užívateľmi drog. Čiže im poskytujeme aj výmenu ihiel ako zdravotnú službu založenú na princípoch „harm reduction“. Robíme tiež nízko-prahové testovanie, keďže mnoho našich klientov a klientok buď nemá obvodného lekára, alebo to nechcú riešiť tam.

Hovoríme s nimi veľa o bezpečnosti pri práci v sexbiznise, no nielen to. Venujeme sa aj témam ako chrániť seba, ako riešiť situácie s násilnými klientmi, či prípadmi, kedy voči nim páchajú násilie okoloidúci v mestských častiach – napríklad keď do našich klientov a klientok hádžu prázdne fľaše.

VV: Čo konkrétne považuješ za najdôležitejšiu službu, ktorú poskytujete?

DJ: Ja osobne za to najdôležitejšie považujem tú individuálnu prácu – to vypočutie a osobné konzultácie. Môžeme a chceme ich počúvať a pokúsiť sa následne pomôcť im s ich problémami. Ako terénni sociálni pracovníci a pracovníčky sme pre nich totiž často jediní, kto ich problémom načúva. Príliš často sa stretávajú s odmietnutím – nik nechce riešiť ich problémy, niekedy ich dokonca odmietnu vyšetriť. My sa snažíme byť pre nich ten oporný bod – ľudia, za ktorými môžu prísť za každých okolností.

VV: Aké skúsenosti máte vy a vaši klienti a klientky so spoluprácou s úradmi? Napríklad s políciou?

DJ: Často v rámci individuálnych konzultácii a asistencie sprevádzame klientov a klientky na úrady. Žiaľ, nie vždy máme pri komunikácii s políciou a úradmi na konci dobrý pocit – teda pocit, že sme došli do stavu, kedy je náš klient alebo klientka spokojný/á a niečo sme vyriešili. Mám občas pocit, že nám jednoducho nechcú pomôcť a nezriedka sa stretávame so stereotypným vnímaním týchto ľudí. To len ďalej prehlbuje nedôveru v úrady, ktorú naši klienti a klientky majú. Je však nutné povedať, že je to veľmi individuálne. Stretávame sa aj s veľmi starostlivým a priaznivým prístupom. Na polícii a na iných úradoch sú ľudia, ktorí sú ochotní pomáhať bez predsudkov. Takže tie reakcie môžu byť rôzne. To je aj v prípadoch, kedy naši klienti a klientky zažívajú násilie a chcú svoju situáciu riešiť s príslušnými orgánmi.

VV: S akým násilím sa najčastejšie stretávajú?

DJ: Ľudia, s ktorými pracujeme, majú často skúsenosť s násilím v rodine alebo v partnerských vzťahoch. Ide primárne o ženy. No ak sa chcú naše klientky chrániť pred násilím, dožadovať sa spravodlivosti a vyhľadať služby pomoci, tých možností je pre ne veľmi málo.

Pre človeka, ktorý pracuje v sexbiznise, je veľmi ťažké už len prísť s témou násilia a hovoriť o ňom. Prvým stupňom je, že sa nám ten človek musí s týmto problémom zveriť. Druhým stupňom je, že musí chcieť túto situáciu riešiť. Veľa ľudí má strach, pretože cítia, že sa nič nezmení a k ničomu to nepovedie. Ak sa chcú potom dostať napríklad do krízového centra, tam nastane ďalší problém. Na Slovensku totiž nie je krízové centrum, ktoré by prijímalo ženy pracujúce v sexbiznise. Ide napríklad aj o to, že v tých centrách fungujú pravidlá, ktoré sú pre naše klientky problematické – napríklad zákaz nočnej vychádzky. Aj tam sa vytvára ďalší cyklus prekážok. Ak sú v centre poplatky za ubytovanie, ženy, ktoré sa živia sexbiznisom, nie sú schopné ich zaplatiť, ak nemôžu počas večera vychádzať von. Ak je žena ešte aj užívateľka drog, krízové centrá majú tendenciu ich odmietať.

VV: Je náročné v tomto procese posilniť vaše klientky?

DJ: Vo mne osobne rezonuje jeden prípad, ktorý sa nám stal pred rokmi. Mali sme klientku, ktorá pracovala v sexbiznise, bola tehotná, užívateľka drog a zažívala partnerské násilie. Vedeli sme o tom dlhodobo. Ona to však nechcela riešiť a už vôbec nie s políciou. Vždy rešpektujeme našich klientov a klientky a preto s nimi o všetkom hovoríme. No konáme iba na ich podnet. Počas jednej služby, kedy sme boli svedkami tohto násilia, uznala aj ona, že situácia nie je udržateľná a začali sme sa baviť o tom, že by šla do krízového centra. Situáciu komplikovalo to, že užívala heroín a bola vo vyššom štádiu tehotenstva. Vtedy sa neodporúča prestať, mohlo by to spôsobiť, že by potratila. Kvôli tomuto vysokému štádiu tehotenstva ju ani neprijali na substitučnú liečbu metadonom. Aby si zabezpečila dávku, musela tiež pokračovať v sexbiznise. Po niekoľkých hodinách na telefóne sa nám podarilo vybaviť krízové centrum, ktoré bolo pripravené ju v tom momente zobrať a ubytovať. My sme boli pripravení ju tam zaviesť. Ona sa však rozhodla, že s nami nepôjde. Nemohla si dovoliť prestať užívať. Nemohla by vychádzať von. Nemala žiadne peniaze.

Preto aj keď nájdeme nejaké centrum, vždy je to na konci rozhodnutie toho človeka. Často je to ale situácia, kedy sa rozhodujú medzi zlým a horším. Toto bolo niečo, s čím som sa aj ja osobne dlho vyrovnávala.

VV: S akými mýtmi o vašich klientoch a klientkach sa stretávate najčastejšie? Ako ovplyvňujú vašu prácu?

DJ: Jeden z mýtov, s ktorými sa stretávame aj v kontakte s úradmi je to, že ak je na človeku v sexbiznise páchané násilie, tak je to jeho a jej problém, pretože si o to koledoval/a. Nemal/a sa vystavovať riziku! Ale to, že niekto vykonáva nejakú prácu ešte neznamená, že má byť násilie voči nemu tolerované. Často sa tiež stretávame s tým, že sú ľudia v sexbiznise vnímaní ako špinaví a chorí. Je to veľmi stereotypná predstava. Všeobecne medzi ľuďmi panuje veľmi zakonzervované ponímanie toho, ako vyzerá človek v sexbiznise, čo robí a ako sa správa. Pritom vidíme, že životy či pracovné dráhy našich klientov a klientok bývajú rôzne.

VV: Často sa o ľuďoch v sexbiznise v rôznych médiách šíria paniky o verejnom zdraví. Ako toto vnímate a ako to ovplyvňuje prácu vašich klientov a klientok?

DJ: Áno, je to paradoxné. Pretože vieme napríklad o tom, že sú to často práve zákazníci, kto odmieta kondómy a niekedy môžu prejsť až do agresivity, ak im nie je vyhovené. Napriek tomu sú to ľudia v sexbiznise, kto týmto stereotypom trpí a v neposlednom rade tým ľuďom môže byť pre predsudky odmietnutá napríklad zdravotná starostlivosť. Dovolím si tvrdiť, že naše klientky, ktoré pracujú v sexbiznise, sú profíčky v tejto oblasti. Majú všetky vedomosti, vedia ako sa chrániť, testujú sa. Dokonca majú lepšie informácie ako ľudia, ktorí nepracujú v sexbiznise, ale žijú aktívnym sexuálnym životom s rôznymi partnermi.

My ako organizácia nielen poskytujeme služby ľuďom v sexbiznise, ale na miestach, kam chodíme tiež vzdelávame veľké množstvo mladých ľudí. Distribuujeme kondómy, učíme o tom, čo je to ženský kondóm a ako sa nasadzuje. Na Slovensku máme, žiaľ, veľmi slabú sexuálnu výchovu a môžem povedať, že veľká väčšina ľudí, s ktorými sa stretávame na tých festivaloch a hudobných akciách, ani nevie ako bezpečne nasadiť kondóm. Väčšina ľudí to nerobí správne a to je tiež riziko. Teda sex na párty medzi dvoma náhodnými ľuďmi môže byť oveľa väčším zdravotným rizikom ako práca v sexbiznise. Chodíme napríklad každý rok na festival Pohoda, kde hovoríme s približne tisíckou mladých ľudí. Všeobecne sa stretávame len s veľmi chabými vedomosťami o bezpečnom sexuálnom živote.

VV: Pouličný sexbiznis je prítomný takmer vo všetkých mestských častiach Bratislavy. Ako pristupujú ku vašim klientom a klientkam v sexbiznise?

DJ: Často mám pocit, že ten prístup je neexistujúci. Ľuďom v sexbiznise sa tieto organizácie venujú zriedka a niekedy to robia len preto, že je ich cieľom týchto ľudí „niekam odpratať“. Sú mestské časti Bratislavy, ktoré aktívne vystupujú proti našej organizácii a našim aktivitám. Popierajú, že v danej mestskej časti existuje nejaký sexbiznis. Tvrdia, že o nich nie sú žiadne dáta. Ale pravdaže žiadne nie sú, keďže to nie je v kompetencii žiadneho orgánu, aby takéto informácie o ľuďoch zbieral! A toto sa nám napríklad stalo v mestskej časti, kde máme druhý najvyšší počet klientov a klientok.

Našťastie sú tu aj také mestské časti, ktoré aktívne podporujú našu prácu a majú záujem o kvalitu života ľudí v sexbiznise. Vnímajú túto skupinu ľudí ako ohrozenú komunitu a ich prístup je rozhodne citlivejší.

VV: Súčasťou tímu OZ Odyseus je tiež žena, ktorá má skúsenosť s prácou v sexbiznise. Zároveň je Odyseus zapojený do siete organizácií, ktoré aktívne angažujú ľudí zo sexbiznisu do svojej činnosti. Prečo?

DJ: Toto je hlbšia otázka o tom, ako fungujeme a chceme napredovať. My si myslíme, že ak máme programy práce s ľuďmi v sexbiznise, tak by títo ľudia mali byť ich súčasťou. Ľudia v sexbiznise vedia najlepšie, čo potrebujú – čo chýba a kde sú problémy. Preto by mali byť súčasťou tvorby legislatívy a politík, ktoré sa ich týkajú. Pre nás je to aj otázka finančnej efektivity. Ak máme nejaké financie, nechceme nimi mrhať. A ľudia v sexbiznise nám vedia najlepšie povedať, čo funguje, čo je treba a kde je to treba. V neposlednom rade to tiež zvyšuje dôveru našich klientov a klientok – pomáha nám to, aby sa nám otvorili. Mnohí a mnohé zároveň môžu pociťovať väčšiu dôveru k tomuto človeku z ich komunity ako ku terénnym pracovníkom a pracovníčkam.

VV: Čo má Vaše občianske združenie pripravené na 2. júna počas Medzinárodného dňa ľudí v sexbiznise?

DJ: Počas najbližších dní samozrejme plánujeme s našimi klientmi a klientkami realizovať niekoľko osvetových aktivít, ktorými si tento deň a jeho význam pripomenú.

Vysvetlivka: „Harm reduction sa vzťahuje na politiky, programy a postupy, ktorých cieľom je znížiť škody spôsobené užívaním drog. Činnosti zamerané na znižovanie škôd sa zameriavajú skôr na predchádzanie škodám ako na prevenciu samotného užívania drog. Terénni pracovníci a pracovníčky pracujú s užívateľmi drog a často s ľuďmi pracujúcimi v sexbiznise, s klientmi, ktorí sú na okraji spoločnosti. Je to náročná práca, ktorá má vo všeobecnej populácii často negatívny význam.“ (Identity of Street Workers Working with Drug Users and Sexworkers in Slovakia, Levicka, Zakova, Stryckova, 2015)

Autorka článku: Veronika Valkovičová, analytička a výskumníčka v oblasti rodovej rovnosti Inštitútu pre výskum práce a rodiny, IVPR